Podpriemerný a nezodpovedný – film Miki

Vziať si na seba v hodnotovo rozbitej spoločnosti ťarchu vykresliť žijúceho vraha, oplývajúceho istou dávkou charizmy, je v prípade zodpovedného autora odvážny kúsok. Kúsok, ktorý užna prvý pohľad zaváňa malérom, avšak nie nevyhnutne. Dnes už možno otvorene povedať, že autori Mikiho, tento kúsok po stránke spoločenskej zodpovednosti nezvládli. Ak na ňom vopred plánovali ešte aj v tomto podaní zarobiť, je to o to cynickejšie a hrôzostrašnejšie, keď pritom nehľadeli na dôsledky, ktoré nám to môže priniesť. Presakuje cezeň podozrenie, že aj autori samotní onou rozbitosťou hodnôt trpia ešte viac ako spoločnosť samotná. Dovetok, že sa na jeho vydanie prostredníctvom daní a viac ako 500-tisícovej podpory z progresívcami ovládaných umeleckých fondov a ich komisií skladali ešte aj obete a pozostalí obetí – familiárne nazvaného – Mikiho – už len dotvárajú kolorit mentálnej a hodnotovej chudoby, ktorý do zmien v týchto fondoch, v kultúre do dnešných dní panoval. Čím zároveň azda najvýraznejšie podčiarkol nevyhnutnosť zmien v prostredí slovenskej kultúry pod gesciou ministerky Šimkovičovej, generálneho tajomníka Machalu a predsedu výboru Michelka.

Komentár si môžete vypočuť aj na Spotify:

Komentár je prerozprávaný aj vo videu na YouTube:

Neznamená to, že natočiť film o Černákovi je nemožné. Autori v malej krajine, akou je naše Slovensko, ktorá vyprodukuje výraznejšie filmové počiny v jednotkách ročne, si však museli vopred položiť otázku: Aké posolstvo z neho vyplynie? Po jej zodpovedaní, je možné natočiť film o vrahovi, ktorého príbeh by dokázal byť azda aj mocensky poučný, obdobne ako rozprávania Maria Puza o fiktívnom Krstnom otcovi, avšak so zobrazenou brutalitou desivej skutočnosti zároveň aj dostatočne zavrhnutia hodný. A to už nehovoríme o jeho príspevku k formujúcej sa postcovidovej výchovou zanedbanej mládeži, ktorá toho najmenej vie, a zároveň najviac v sprístupnených vzoroch hľadá.A to, čoho sa predajcovia filmu dopustili na košických premiérach, keď práve podobným divákom rozdávali pred vstupom fúziky, aby sa sami čo najviac podobali žijúcemu vrahovi, svedčí o mnohom z vyššie uvedenom, kde sa všetka spoločenská zodpovednosť tvorcov zúžila a zhmotnila len do jedinej otázky: Koľko na tom všetkom vlastne zarobíme?

Krvavé vstupné

Aby ste netrpeli nepatričným pocitom, že kúpou vstupenky ste prispeli na honorár za využitie osobnostných práv Mikuláša Černáka, absolvovali sme jeho premietanie za vás, aby sme mohli zodpovedať na otázky, ktoré od jeho oznámenia schádzali mnohým z nás na um, a to aj za cenu tohto krvavého príspevku. Najdesivejší scenár toho, ako film mohol pôsobiť – a to po vzore epopeje Krstného otca, či seriálu Narcos – sa našťastie už ani len slovenskí autori neodvážili otvorene vykresliť. Hoc po-filmové vyjadrenia hlavného herca Milana Ondríka adorujúce kvality skutočnej postavy Černáka, sú ďaleko za čiarou únosnosti. Hovoria viac o Ondríkovi samotnom, ako naivne ako najmladší školáčik podľahol čaru černákovej manipulácie, a ešte to, ako málo si uvedomuje zodpovednosť vlastných slov vo svojej aktuálnej pozícii. Úžasne presvedčivých manipulátorov totiž dokážu vytvoriť aj rádovo jednoduchšie životné situácie, ako je stvorenie mafie a prežitie na jej čele. Človek, ktorý v živote dosiahne prinajmenšom aspoň určitý vek, by sa s takýmto svedectvom už mal vedieť v živote stretnúť. V správne posolstvo filmu, ktoré by v nahote ukázalo surovosť zla a výsmechu z ľudskej existencie, sme na súčasné pomery v spoločnosti a hodnote kultúrnej tvorby, žiaľ, očakávali, naozaj len minimálne.

Mišmaš

A tak sa z výpravy filmu napokon zrodil akýsi dezorientovaný mišmaš, ktorý sa s najväčšou pravdepodobnosťou skôr iba bojí nahlas povedať to, čo ním tvorcovia povedať naozaj chceli, ale iba nemohli, a ktorý zároveň enormne trpí aj po obsahovej stránke. Najstrašnejšie na jeho posolstve je to, že film Černákove činy doslova rad za radom vykresľuje ako logické, postupné a svojím spôsobom chladnokrvne racionálne riešenia vzniknutých situácií, s ktorými sa vlastne možno aj dokážeme stotožniť. Človek poznajúci na jednej strane viacero filmových stvárnení z prostredia mafie, a zároveň aj z niektorých zaujímavých zápletok z prostredia 90. rokov z mnohých dokumentov a rozhovorov, pri sledovaní filmu trpí detailistickou, bezemočnou faktografiou, ktorá je azda ešte nudnejšia ako skutočnosť samotná. Zároveň je neustále prítomná otázka:Čo sa tým chce okrem faktografie zločinu vlastne povedať, a či sa nakoniec niečo v tomto smere vlastne vôbec objaví? Boli chvíle, keď som sa pristihol, ako si už niekoľkýkrát kontrolujem čas na hodinkách, čo sa mi naozaj nestáva, a to som veľkým fanúšikom Tarkovského na prvý pohľad nudných filmových počinov. Film ani náznakom nevytvára pocit zhnusenia, hoci príležitostí na to, by bolo habadej. V jeho úvode sa Miki zahral na zápalkového podvodníčka s kamiónmi, pričom iba pri ňom jedinom pôsobí vlastne akosi amatérsky. Nevysvetľuje, prečo by mu z ničoho nič krčmový hrdina hodil granát pred dom, a odkiaľ by ním taký bezvýznamný človek vôbec disponoval. Postupne ho však ukazuje ako granta, ktorý najskôr ponúka riešenia po dobrom a iba, ak sa nájde čudák, akí sú aj dnes už iba raritou – lpieci na pravde – neostane nášmu familiárnemu Mikimu už nič iné, ako ho iba vo filme nevyobrazene odstrániť. Jediný pokus o navodenie, akéhosi malého pocitu viny za Černákove činy príde na konci, keď si manželka nezvestného náznakom pred matkou Černáka poťažká, že o jej synovi veľa toho, ako jeho matka nevie. Tak predsa len sa vo filme našiel aspoň jeden človek, ktorému Miki ublížil! No ale pozor, to bol vlastne iba ten tvrdohlavý a raritný čudák bojujúci za akúsi v podstate bezvýznamnú pravdu a spravodlivosť v bežnom živote. Takého by zahriakol a upratal dnes vlastne kde-kto, a to by nemusel byť ani mafián. Povinnosť zo strany tvorcov filmu bola aspoň raz začiarknutá v štvorčeku v predpísanom tlačive. Inak je Miki ale hlavne „boss“, ktorému sa na pohreb brata zíde z úcty k nemu celé Slovensko, a tak sa prvý príbeh končí. Rozpačito na to pozerať. Naozaj až doslova nepríjemne.

Čo chceli povedať mladým ľuďom?

V duchu som si kládol iba otázku, čo takýto podpriemerný film dokáže urobiť s mladou generáciou, ktorá nevie, ale v stratenom svete bez záchytných bodov, hľadá. Keby náhodou predsa len nevedela, ako hľadať, tak mladá sympatická promotérka mu už pri vstupe do kinosály podstrčí tie správne fúziky, aby sa na Mikiho, zatiaľ aspoň, iba fyzicky podobal.

V žiadnom prípade neobstojí tvrdenie, že ide o prvú časť, a možno v druhej časti sa ukáže ešte aj niečo iné. Aj autormi familiárne nazývaný Miki dával zaiste príležitosť ukázať sa iba raz. Prečo by sme mali ešte druhýkrát opakovane prispievať na Černákov honorár a na zisky autorov, ktorí hlboko nezvládli svoju úlohu a bez spoločenskej zodpovednosti sú spôsobilí pohnúť našou spoločnou budúcnosťou tak, ako si to nik normálny želať nemôže?

Autori by si za to všetko zaslúžili iba jedno. Div sa svete niet však na našej zemi jediného slušného a hodnotového progresívca, ktorý by to zorganizoval: Tichú spomienku pozostalých a trpiacich po černákových obetiach, stojacu v desiatkach a stovkách pred každým jedným kino premietaním, ako vystavené mlčiace svedomie autorom a platiacim divákom.

A tak v spoločenských súvislostiach vzniká ešte jedno vtieravé a veľmi nepríjemné podozrenie. Mikuláša Černáka už aj pred pár rokmi vo veľkom adorovali popri jeho prvej žiadosti o predčasné prepustenie z výkonu trestu za desiatky vykonaných a častokrát ohavných vrážd. Najväčšia sociálna sieť mu celé roky ponechávala voľnosť z basy publikovať nasledovania-hodné myšlienky v statusoch, hoci atentántika Cintulu vraj ako verejne nebezpečnú osobu zmazala skôr, ako by sme si stihli všetci – alebo aspoň niekto – prezrieť, s kým každým sympatizoval.

Pred pár rokmi Černákovu adoráciu zastavil až jeden z prokurátorov, ktorý nadšeným novinárom pripomenul beštiálne zverstvá Mikuláša Černáka, ktorého sa svojím nadšením snažili vtedy dostať verejným blahorečením z basy. Za posledné roky sa Černák snaží preukázať svoju užitočnosť spoločnosti objasňovaním pozadia podsvetia, a to aj s prepojením na politiku. Ak to jeho svedomiu odľahčí a nás nebodaj niekedy aj pravdivo obohatí, môže to byť maximálne tak najmenšia úprimná troška, ktorou môže prispieť k dobru v spoločnosti. Tá však nemôže nijak súvisieť s tým, že si Mikuláš Černák trest za svoje skutky musí spravodlivo odpykať až do posledného konca. A nedajbože, nechceme ani pomyslieť nebodaj na to, že tento filmový počin pre neho v predčasnom prepúšťacom konaní pracuje podobne, ako všetci tí zvrátení novinári spred pár rokov, ktorých našťastie v spoločnosti upokojila až jedna tlačovka spravodlivého človeka o skutočnej podobe jeho činov.

Prečo nie Lučanský?

Najsmutnejšie na tomto všetkom je, že si filmoví tvorcovia v danej téme nevybrali za vzor na spracovanie príbeh podobný neochvejnému fiktívnemu vyšetrovateľovi Catánymu zo série Chobotnica, ktorého v skutočnom živote Černáka zohral hrdina generál Lučanský, keď sa pričinil o Černákovo usvedčenie a riskoval pri tom omnoho viac ako kadejaký údajný protikorupčný politik, ktorý si za meno na kandidátke napíše, že je vraj „bojovník proti mafii“.

Dnešná doba až cez príliš potrebuje pozitívne hrdinské príklady odvážneho a správneho charakteru, ktoré by si pri produkcii zaslúžili podporu štátu, a to celkom určite omnoho viac, ako filmy o vrahoch, pri ktorých nie je jasné, či ich autori nám nechcú náhodou povedať, že tými hrdinami neboli nebodaj celý ten čas práve tí vrahovia samotní.

Autor: Alexander Riabov