Eduard Chmelár: IZRAEL NESTOJÍ NAD MEDZINÁRODNÝM PRÁVOM. SVET SA MUSÍ POSTAVIŤ PROTI ZLOČINOM, KTORÉ PÁCHA.

To, čo vyvádza Izrael vo svojom regióne ako zmyslov zbavený, je nielen porušením všetkých princípov medzinárodného práva, ale aj všetkých zásad humánneho a civilizovaného správania štátu. Izrael nestojí nad týmito všeobecne záväznými pravidlami a nemôže ich ignorovať. Prečo však ich flagrantné porušovanie toleruje medzinárodné spoločenstvo? Kde je rozhorčenie svetových lídrov, ktoré tak útlocitne prejavujú nad každou obeťou ruskej agresie na Donbase? Invázia Izraela do Libanonu nie je žiadnou „obmedzenou pozemnou operáciou“ práve tak ako invázia Ruska na Ukrajinu nie je žiadnou „špeciálnou vojenskou operáciou“. Je to špinavá vojna, je to vojenská agresia, je to zločin non plus ultra. Ktokoľvek obhajuje prepadnutie suverénneho štátu akýmikoľvek propagandistickými výhovorkami, sa podieľa na páchaní týchto zverstiev. Lebo aj obyvatelia Libanonu majú právo na bezpečnosť.

Izrael si dlhodobo mýli a zamieňa príčiny s dôsledkami. Konflikty, ktoré vyvoláva, sú priamym vyústením jeho genocídnej politiky voči palestínskemu obyvateľstvu. Keď si predseda Ústredného zväzu židovských náboženských obcí na Slovensku Richard Duda zbabelo zakrýva oči pred tým, že Izrael zmasakroval za krátky čas najviac detí spomedzi všetkých konfliktov od druhej svetovej vojny, že od októbra minulého roka zničil v Gaze dve tretiny budov (konkrétne 163 778), a nazýva kritikov tohto šialenstva antisemitmi – tak pre mňa tento pán prestáva byť akoukoľvek autoritou: duchovnou, kultúrnou či politickou. Lebo toto dokáže obhajovať len amorálny človek a ja ho aj touto cestou vyzývam, aby prestal zneužívať utrpenie Židov pod jarmom fašizmu na ospravedlňovanie súčasných izraelských zločinov. Tak ako keď sme protestovali proti apartheidu v Juhoafrickej republike, neznamenalo to, že nenávidíme belochov, ale ich krutý systém. To isté platí aj o apartheide v Izraeli – bojujeme proti režimu, nie proti štátu. Ak je existencia Izraela závislá na režime apartheidu, tak s pánombohom. Ešte raz apelujem na týchto ľudí: nezneužívajte utrpenie našich bratov, sestier, priateľov a susedov počas holokaustu na ospravedlňovanie zločinov izraelského apartheidu. Mnohé obete tejto vyhladzovacej politiky by nesúhlasili s tým, čo sa pácha v ich mene. Alebo chcete vážne tvrdiť, že Medzinárodný trestný súd v Haagu, medzinárodné ľudskoprávne organizácie, väčšina civilizovaného sveta sú antisemiti, lebo protestujú proti genocídnej vražednej politike, ktorá nemá v tomto storočí obdobu?

Uveďme si do kontextu niekoľko faktov. Prebiehajúci izraelský útok na Libanon je súčasťou opakujúceho sa modelu imperialistickej agresie. Izrael napadol Libanon už trikrát – v rokoch 1978, 1982 a 2006. Okrem toho už viac ako 50 rokov dochádza k opakovaným izraelským náletom, sabotážnym operáciám, námorným útokom, prepadom hraničných pásiem, pričom Izrael okupuje južný Libanon prakticky dlhodobo. Po porážke Organizácie pre oslobodenie Palestíny v Jordánsku v roku 1971 sa stal Libanon hlavným centrom palestínskeho odporu proti okupácii. V rámci tohto boja proti palestínskym silám zaútočil Izrael len v rokoch 1968 – 1975 na Libanon viac ako 6 200-krát. V dôsledku izraelských leteckých útokov boli niektoré palestínske utečenecké tábory v južnom Libanone úplne zrovnané so zemou. Prebiehajúce nájazdy do južného Libanonu radikalizovali prevažne šiitské obyvateľstvo na juhu. Izrael zase vyzbrojil a vycvičil fašistické milície v Libanone. Najväčšia milícia, Kataeb alebo Phalange, bola priamo inšpirovaná španielskymi fašistami generála Franca z tridsiatych rokov 20. storočia.

Skutočný dôvod, pre ktorý Spojené štáty a ďalšie západné veľmoci podporujú túto agresívnu politiku Izraela, nie je náboženský, ako sa mylne domnieva väčšina laikov, ale geopolitický. Izrael je kľúčovou strategickou silou obhajujúcou záujmy amerického imperializmu na Blízkom východe. Ako napísali izraelské noviny Haaretz už v septembri 1951: „Izrael dostal úlohu nie nepodobnú úlohe strážneho psa… Ak by Západ z toho či onoho dôvodu radšej zavrel oči, môže sa spoľahnúť na to, že Izrael prísne potrestá tie susedné štáty, ktorých nezdvorilosť voči Západu prekročila náležité hranice.“ Väčšina z nespočetných vojen Izraela bola skutočne vedená nie proti Palestínčanom, ale proti susedným arabským štátom. Už v roku 1956 dal Izrael jasne najavo svoju úlohu ochrancu západných imperialistických záujmov tým, že sa pripojil k starým imperiálnym mocnostiam Francúzska a Británie vo vojne proti Egyptu. Vojna bola odpoveďou na znárodnenie Suezského prieplavu novou egyptskou nacionalistickou vládou vedenou Gamalom Abdelom Násirom.

Takouto propagandou sa pokúša udržať si priazeň verejnosti aj súčasný izraelský premiér Benjamin Netanjahu, ktorý tvrdí, že Izrael musí viesť vojny, lebo je obklopený nepriateľmi. Na jeho slová reagoval v piatok jordánsky minister zahraničných vecí Ajmán Safádí na pôde Bezpečnostnej rady OSN. Stojí za to odcitovať celé jeho vyjadrenie:

„Izraelský premiér dnes prišiel a povedal, že Izrael je obklopený tými, ktorí ho chcú zničiť. Nepriateľmi. Sme tu členovia Moslimsko-arabského výboru, ktorý má mandát od 57 arabských a moslimských krajín. A môžem vám celkom jednoznačne povedať, že všetci sme ochotní práve teraz zaručiť bezpečnosť Izraela, ak ukončí okupáciu a umožní vznik palestínskeho štátu, nezávislého štátu. On to nebezpečie vytvára, pretože proste nechce riešenie dvoch štátov. A ak nechce dvojštátne riešenie, môžete sa spýtať izraelských predstaviteľov, aká je ich konečná hra? Iná než len vojny a vojny a vojny, hovorím vám, my všetci tu v arabskom svete chceme mier, v ktorom Izrael bude žiť v mieri a bezpečí, akceptovaný, normalizovaný so všetkými arabskými krajinami v kontexte ukončenia okupácie, stiahnutia z arabského územia, umožnenia vzniku nezávislého, suverénneho palestínskeho štátu. To je náš naratív a v tomto kontexte budeme Izraelu garantovať bezpečnosť. Môžete sa Izraelčanov spýtať, aký je iný naratív než ten, že budú pokračovať vo vojne? Budú zabíjať to a ono a ničiť. Toľko škody napáchala izraelská vláda na tridsaťročnom úsilí presvedčiť ľudí, že mier je možný. Táto izraelská vláda ho zabila. To množstvo dehumanizácie, nenávisti a horkosti bude trvať celé generácie, než sa cez ne prenesieme. Takže nakoniec otázka znie: My chceme mier a my sme stanovili plán pre mier, spýtajte sa ktoréhokoľvek izraelského predstaviteľa, aký je ich plán pre mier. Nedozviete sa nič, pretože premýšľajú iba o prvom kroku. Pôjdeme zničiť Gazu a zapáliť Západný breh Jordánu. Zničíme Libanon. A potom už žiadny plán nemajú. My máme plán.“

Tým je povedané úplne všetko. Tým bola vyslovená podstata celej dilemy. Prestaňme byť zbabelí a pokryteckí. Keď Rusi zaútočia na ukrajinskú elektráreň, vyhlásime to za vojnový zločin. Keď nálet na civilnú infraštruktúru podniknú Američania v Iraku alebo Izraelčania na elektrárne a prístavy v Jemene, nemá to zrazu kto odsúdiť. Napokon, kam to všetko vedie, krásne vidno na aktuálnom prípade Ukrajiny, keď Joe Biden odmietol Zelenského „víťazný plán“, ktorý bol rovnako nereálny ako jeho „mierový plán“, pretože presúva vojenskú pomoc na Blízky východ. A to je presne to, čo Američania celý čas robia: oni vedia rozpútať vojny a rozbiť Balkán, strednú Áziu, Blízky východ, severnú Afriku či Ukrajinu, ale nevedia ten bordel po sebe upratať. Inými slovami, nedokážu obnoviť stabilitu a mier v napadnutých regiónoch. Nie je to dostatočná výstraha pre celé medzinárodné spoločenstvo?

Útokom na Libanon sa Izrael usiluje rozšíriť svoju genocídnu vojnu. Neuspokojil sa s vyhladením pásma Gazy a s rozšírením nelegálnej okupácie Západného brehu Jordánu. Rozhodol sa pre ešte viac deštrukcie a devastácie a je pripravený terorizovať celé libanonské obyvateľstvo. Tento akt agresie Izraela otvára novú a nebezpečnú kapitolu dejín Blízkeho východu. Bude mať obrovské dôsledky pre globálnu politiku, zradikalizuje veľké množstvo inak umiernených ľudí, ktorí sú dnes odhodlaní brániť svoje domovy a riskuje špirálovitý regionálny konflikt, ktorý má potenciál prerásť do jadrovej vojny. Akoby Izrael nevnímal, že zavraždením vodcov Hizballáhu, ktorý je v Libanone považovaný za legitímne politické hnutie, ho iba posilní, že po martýroch nastúpia ďalší, ešte radikálnejší lídri. Mnohí Libanončania považovali Hizballáh úplne oprávnene za zodpovedný za hrozné sociálne a ekonomické podmienky, ktorým čelia, a neboli ochotní poskytnúť mu politickú podporu. Teraz sa to môže zmeniť. A Izraelu to bude ešte vyhovovať. Jeho vraždy kľúčových postáv Hizballáhu, Hamásu či iránskej vlády boli vyprovokované v nádeji, že vyvolajú odvetu, ktorou by ospravedlnili vážnejšiu konfrontáciu, napríklad s Iránom (po ktorej v Tel Avive túžia). No keďže Teherán sa zatiaľ nedal vyprovokovať, Izrael sa rozhodol začať vojnu jednostranne.

To, že Hamás odolal brutálnej okupácii pásma Gazy a prežil, považujú v Izraeli za zlyhanie premiéra. Preto Netanjahu potreboval novú vojnu, ktorá musí vydržať čo najdlhšie, aby udržal svoju vládnu koalíciu pohromade. A tak existuje reálne riziko, že Izrael rozpúta širší regionálny konflikt, ktorý si želá, a prinúti Spojené štáty (ktoré dali jasne najavo, že nebudú zasahovať proti ničomu, čo izraelský režim robí), aby zintenzívnili pomoc pre židovský štát. V tejto situácii je preto odsúdeniahodné, že zatiaľ čo izraelská vláda pácha kruté násilie a otvorene sa vyhráža ďalšími zverstvami, kľúčoví spojenci Izraela – vrátane USA, Spojeného kráľovstva a Nemecka – mu naďalej poskytujú zbrane. Nehovoriac o tom, že aj Slovensko v tejto situácii uzatvára s Izraelom vojenské obchody. A to napriek tomu, že izraelská vláda sa v apokalyptickej Gaze správa, akoby už neplatili žiadne ženevské konvencie. Bez okamžitého zastavenia dodávok zbraní pre Izrael je však ťažké pochopiť, prečo by mal izraelský režim prestať masakrovať civilistov v Gaze a Libanone, prečo by sa mal prestať vyhrážať, že rozpúta plnohodnotnú regionálnu vojnu, ktorá by sa stala zničujúcou tragédiou pre celý svet.

Preto žiadam slovenskú diplomaciu, aby jasne a jednoznačne odsúdila toto cynické porušenie medzinárodného práva alebo aspoň aby vyzvala Izrael na ukončenie pozemnej operácie v Libanone tak, ako to urobil španielsky minister zahraničných vecí José Manuel Albares a celá španielska socialistická vláda. Nemôžeme sa zmieriť s tým, že vojna bude normálnym spôsobom vzťahov medzi národmi Blízkeho východu a že budeme Izraelu tolerovať aj tie najkrvavejšie zločiny proti ľudskosti. Toto bezprávie sa musí skončiť.

Zdroj: Facebook – Eduard Chmelár