„To je ačohentyzmus!“ – poznáte vo svojom okolí šíriteľov čarovného hesla, čo od počiatku konfliktu na Ukrajine ochraňuje to najjednoduchšie progresívne publikum pred komplikovaným svetom, plnom, pre nich chýbajúcich, informácií? Progresívci týmto čarom už dva roky svojmu publiku propagandisticky zakazujú myslieť a uvažovať konzistentne a v kontexte jestvujúcich precedensov, a nebodaj skúsiť samostatne zapochybovať, o im naservírovaných klamstvách a pretvárke.
No a dnes, dnes tí istí progresívci dospeli do bodu, kedy je ten ich údajný ačohentyzmus v skutočnosti jedinou obranou pred odvolaním Šimečku z funkcie podpredsedu parlamentu. „A čo hentí, čo vtedy tiež brali dotácie?“ – pýta sa dobrých dvadsať minút od parlamentného kecpultíku komsomoľsky zanietene kritický mysliteľ a debatér, predseda poslaneckého klubu progresívcov, Martin Dubéci. Dnes sa už ačohentysticky pýtať môže – obhajuje predsa progresívne progresívneho predsedu Šimečku! A s tým padol aj posledný totem ich azda až náboženského presvedčenia – totem ačohentyzmu.
Komentár si prípadne môžete vypočuť aj na Spotify:
Šimečka najmladší čelí v parlamente odvolávaniu z pozície podpredsedu národnej rady. Dôvodom na to nie je len to, že vyšlo na povrch, ako je veľká časť jeho rodiny nacucnutá na štátne dotácie cez doterajšie schémy kultúrnych fondov, ale najmä podozrenie na to, ako zneužil verejnú mienku a spoločnosť na ochranu záujmov jeho rodiny a zvyšku progresívneho klanu pôsobiaceho v kultúre, keď vyhnal nič z tohto netušiacich ľudí opätovne do ulíc – tentokrát vraj za slobodnú kultúru. Odhliadnime na moment od aspektu štátom financovaného života Šimečkovej rodiny a vráťme sa predovšetkým k protestom na námestiach.
Stvorenie Cintulu
Boli to najmä Šimečkom vedené opozičné protesty, ktoré od prvých týždňov po minuloročných voľbách vytrvalo týždeň, čo týždeň majdanisticky usilovali o popretie vôle väčšiny národa vyjadrenej v demokraticky uskutočnených voľbách. Tieto vytvárali medzi fanúšikmi opozície hystériu, ktorú ukončili až štyri výstrely atentátnika Cintulu do premiéra Fica. Cintula svoje konanie obhajoval doslova tými istými frázami, ktoré šimečkovci vykrikovali na uliciach: prekážalo mu ukončenie pôsobenia riaditeľa Machaja; zmeny v trestnom zákone; či odvolanie člena Súdnej rady Mazáka, ktorý mal inak hrubo zneužiť svoju funkciu na neoprávnené zbieranie informácií voči iným sudcom. O dvoch z týchto troch histeriónskych kúskov rozhodoval na podnet opozície, už v pokoji mimo ulíc Bratislavy, aj ústavný súd v senáte, ktorého členov navyberal svojho času dokonca ešte samotný prezident Kiska, a ktorý skonštatoval, že sú na malé detaily plne v súlade s ústavou. Výkriky z námestí o búraní právneho štátu tak ostali iba hysterickými výkrikmi, avšak so štyrmi strelami do brucha a končatín premiéra Fica.
Postrelená slovenská spoločnosť v tie dni stála na okraji priepasti. Stačilo malé škrtnutie zápalkou, ktoré mohlo odpáliť požiar hystérie v uliciach. Požiar, ktorý sa poľahky mohol rozhorieť aj do podobne šialeného činu,ale na opačnej strane politického spektra. Aj preto vtedy samotný Šimečka požiadal štát o ochranu svojho života. Kto sa ako dieťa hrá so zápalkami, totiž niekedy spôsobí aj požiar vlastného domu.
100 dní pokoja
Majdan sa nepodaril. Fico prežil. A čo teraz? Šimečka vyzval na 100 dní pokoja. Pokoja, ktorý mal okrem ukončenia opozičnej hystérie v uliciach obsahovať aj absurdné obmedzenie prijímania vládnych zákonov. Teda asi ako ponaučenie pre budúcich atentátnikov, alebo skôr viac ako dokonanie teroristického činu samotného, a teda zastavenie chodu štátu atentátnikom želaným smerom.Všimnite si, že hlavné médiá v tom čase ani raz neoslovili pána Šimečku s prirodzenou otázkou, či necíti podiel viny na tomto akte burcovaním hesiel, ktoré sám atentátnik po čine od slova doslova odcitoval, a nebodaj potrebu vyvodenia vlastnej zodpovednosti za ne. Porovnajte to napríklad s tým, ako svojho času niekoľko mesiacov novinári intenzívne prenasledovali a lovili na prezidenta Gašparoviča v kauze Čentéša – teda keď chcú, tak to robiť vedia. Šimečka chránený progresívnymi médiami, tak neuskutočnený mediálny atentát prežil takisto. To však nestačilo.
Už o pár týždňov vytiahol Šimečka do ulíc nový prápor pod rovnako lživými sloganmi – tentokrát vraj o zániku slobodnej kultúry. Nedokázal tak pri upokojení hystérie v spoločnosti dodržať ani samým sebe daných údajných 100 dní opozičného pokoja od májového atentátu. Ochranku už nepotreboval. Nik z koalície totiž nebol natoľko nezodpovedný, aby škrtol onou zápalkou proti opozícii, ktorá na protestoch doslova stvorila Cintulu a visela na vlásku pred občianskymi nepokojmi, a nebodaj aj akousi vendetou.
A za čo ich teda do ďalšieho Majdanu vlastne vytiahol? Za zmenu pomerov v kultúrnych fondoch, v ktorých si progresívci doteraz, bez akéhokoľvek vplyvu ministerstva či štátu, a ešte aj bez možnosti opravných mechanizmov prideľovali financovanie neraz najčudnejších kultúrnych počinov. Štát to všetko mal iba platiť. Vplyv na to nemal mať žiadny. Na prvý pohľad čudná schéma by bola možno aj nepovšimnutiahodná, keby sama o sebe neprodukovala najrôznejšie podivné počiny. Takým bola napríklad neuveriteľná 500-tisícová dotácia filmu o Mikulášovi Černákovi, ktorého autori správanie vraha nedokázali vykresliť ani ako patologické, a aby to nestačilo, tak na predstaveniach pred premietaním rozdávali fúziky, aby sa diváci na stvárneného hrdinu – masového vraha – mohli aspoň fyzicky podobať. No a potom tu boli ešte najrôznejšie kúsky z tvorby Šimečkovej rodiny.
Šimečkovci v Afrike
Šimečkova mama, Šimečkov strýko, Šimečkova žena. Lepšie by si to ani v Afrike nevymysleli. Kto z rodiny Šimečkovcov nebol svojím bytím nacucnutý na štátne dotácie, ten akoby ani nebol. Toto prezentujú za nový štandard politici, ktorých ekonomické myslenie vás pri prvej príležitosti so žiadosťou o sociálnu pomoc od štátu pošle von dvermi s tým, že štát nie je žiadna dojná krava, a každý sa má o seba na voľnom trhu postarať sám.
A keď akýsi dobrodinci vytiahli úryvky z predstavení Šimečkovej ženy, zostal nejednému z nás rozum stáť. Šimečkom vykreslená medzinárodne uznávaná tanečnica v spodnom prádle spolu s ďalšími dvoma spotenými mužmi v ružových slipoch, obťažujú divákov, ktorým je to na prvý pohľad zjavne nepríjemné, ako dodáva samotná Soňa Ferienčíková (partnerka Šimečku, ktorá s ním žije vo voľnom zväzku s ich 4-ročným dieťaťom) „takzvaným trasom“ nielen tela, ale aj ich genitálií, priamo pred hlavami divákov. Ale my tomu samozrejme nerozumieme, lebo ide vraj o konceptuálne umenie troch spolužijúcich a od seba sa míňajúch postáv, a nie teda ledajaký lacný striptízový tanec pri tyči.
V čase, keď ostatní ostali na dlažbe
Za podobné kúsky dostali členovia Šimečkovej rodiny a ich organizácie len za posledné 4 roky 1,2 milióna eur. Bolo to za roky, kedy počas veľkej choroby bankrotovalo celé gastro a mnohé ďalšie fabriky s ich zamestnancami, ale aj množstvo bežných umelcov, ktorým štát napokon nijak nepomohol. Ódorova vláda pri svojom odchode navrhovala škrtať dôchodky dôchodcom a podporu rodinám s deťmi – štát predsa nie je dojná krava pre kadejaké sociálne prípady – spomínate si na ich ústredné motivačné heslá? Šimečkova rodina však mala to svoje pevne, hoc aj trasom, zabezpečené. Na daniach im to zaplatili nielen tí, ktorí cez chorobu prišli o prácu, ale aj všetci tí, čo od šiestej rána drú v zahraničných fabrikách pri o kúsok väčšej ako minimálnej mzde. Výdobytkom ich pracovného života je, ak im vedúci dovolia zájsť až trikrát za zmenu na toaletu, a keď toto všetko absolvujú, tak si poobede hľadajú možnosti, ako si ešte niekde privyrobia v druhom zamestnaní. Všetci títo zamestnanci (ak majú vôbec to šťastie mať pracovné zmluvy) roky prispievajú na takzvaný tras Šimečkovej partnerky a jeho ďalšej rodiny. No a Šimečka samotný sa tvári, že odhalenie tohto náramne dobre štátom plateného trasu jeho partnerky pred očami voličov, ktorí sú v živote radi aj za blízkosť pracovného pásu ku miestnosti toalety, nie je samo o sebe hodné ukončenia jeho politickej kariéry. Musí mu tov parlamente pripomenúť až 79 poslancov koalície. Sám to so svojou výbavou pokrokovej slušnosti a ľudskosti samozrejme nikdy pochopiť nedokáže.
Zlomenie verejného sľubu o 100 dňoch pokoja a ďalšom pokračovaní majdanizácie slovenskej spoločnosti po atentáte na premiéra, tak nebolo iba o majdane samotnom, kedy už Šimečka veľmi rýchlo zabudol na časy, ako ešte sám žiadal o ochranu štátu spred ďalekých štyroch mesiacov. Bolo to aj o ochrane súkromných záujmov Michala Šimečku v oblasti kultúry, v ktorej sa po mnohých rokoch konečne vracia vplyv štátu, ktorý ho financuje, a to namiesto dlhých rokov, kedy v ňom pôsobili progresívcami zložené rady a komisie, ktoré v skutočnosti pracovali skôr pre živenie najrôznejších progresívnych klanov vydávajúcich sa za umelecké zoskupenia.
Prežiť z minimálnej mzdy – to je skutočné umenie
Šimečka tak skúsil posledný manéver, keď priznal, že celá jeho rodina už vraj dokonca až desiatky rokov žije zo štátnych fondov! K tomu už asi ani niet viac čo dodať. Klan Šimečkovcov by to mal skúsiť o šiestej ráno povedať z očí do očí ľuďom prichádzajúcim autobusom do fabrík, ktorý deň čo deň dokazujú, že prežiť a postarať sa čestnou prácou o tú zlú heterosexuálnu rodinu –to je dnes to skutočné umenie, jestvujúce aj bez podpory z Fondu na podporu umenia. Mal by to skúsiť povedať všetkým tým, ktorí sa nepredstierane a skutočne (hoc aj oblečení) trasú, a to len preto, či stihnú na zmene vydržať do najbližšej pauzy, pre čas vyhradený na toaletu.
Debatér Dubéci v poslednom kŕči vytiahol na obranu progresívneho predsedu otázku „a čo hentí, čo tiež brali dotácie,“ a tváril sa pritom prevýznamne dôležito. Najskôr si ale prosím v pokrokovom tábore ujasnite, či tento propagandistický zvrat svojmu jednoduchému publiku zakazujete zvažovať, alebo používate na svoju obranu, keď vo svete a v druhých hľadáte konzistenciu. No a hneď potom sa môžeme už aj serióznejšie porozprávať o významnejších témach, ako je bezvýznamný koniec pôsobenia v čele národnej rady, pána Michala Šimečku.
Autor: Alexander Riabov
