Pred niekoľkými dňami došlo k zaujímavému javu vo svete spravodajských služieb. Riaditeľ CIA (Ústredná spravodajská služba USA, zjednodušene nevojenská špionáž hoci robí kdečo) William Burns a Richard Moore, ktorého pozícia sa uvádza ako šéf SIS (Tajná spravodajská služba Veľkej Británie, ktorá je formálne vojenskou špionážou, známou aj pod názvom MI6 – Military Inteligence Deputary 6), vystúpili spoločne na verejnosti a to hneď dvakrát. Poznamenáme, že v ďalšom budeme používať skratku MI6, aby sa nám skratka SIS neplietla, lebo sa používa aj pre Slovenskú informačnú službu.
Prvýkrát obaja šéfovia špionáží spolu vystúpili 7. septembra na weekendovej slávnosti Financial Times (ďalej len FT) v Londýne, kde na pódiu besedovali s ich šéfredaktorkou Roulou Khalafovou (anglický prepis arabského mena britsko-libanonskej novinárky, ktorá vedie redakciu od januára 2020 ako prvá žena v jej histórii) o kľúčových úlohách zahraničnej politiky. Išlo však skôr o pokus populárne a zjednodušene objasniť pre laických záujemcov pôsobenie oboch spravodajských služieb v súčasnom svete, ku ktorej patrí aj ich „veľmi prospešná“ spolupráca. Je zverejnený zvukový záznam besedy ako aj jej prepis.
Obecenstvo sa do besedy nezapájalo. Mala však takmer žoviálny charakter rozhovoru dvoch distingvovaných pánov v najlepšom veku s dámou, ktorá ich nechala vyrozprávať a otázkami im nahrávala. Vôbec do nich „nevŕtala“, takže miestami to pripomínalo súčasné rozhovory niektorých moderátorov na Slovensku s predstaviteľmi opozície.
Druhé vystúpenie malo tlačenú podobu a išlo o článok vo FT 9. septembra. Zaujímavé bolo, že riaditeľ CIA sa tam podpísal ako autor familiárnym Bill, ktoré však ináč nepoužíva ani on a ani v médiách sa takto neuvádza.
Oba zdroje sa obsahovo prelínali. Beseda trvala zhruba tri štvrte hodiny a bola zaujímavejšia a pestrejšia ako zhutnený kratší článok, ktorý bol zopakovaním a zvýraznením jej hlavných otázok. Informačne sa neprinieslo vôbec nič nového nielen pre znalcov, ale ani pre tých, ktorí bežne sledujú zahraničnú politiku USA a Veľkej Británie a pôsobenie špionáže v nej. Pri kritickejšom pohľade sa zdá, že obaja špionážni šéfovia sa pokúšali „príťažlivo“ vysvetliť, čo služby vlastne robia a presvedčiť maloverných doma i za hranicami o tom, že sú takmer dokonalé a že sa proti nim v boji proti „tým zlým“ dá spoľahnúť a treba ich podporiť.
Uvedieme stručné životopisy oboch pánov, ktorých médiá označujú za diplomatov. Skutočne pôsobili ako diplomati, ale ich kariéra je aj určitým potvrdením ľudového názoru, že diplomati sú spravidla špiónmi.
William Joseph Burns (*1956) je synom generálmajora ozbrojených síl USA. Vyštudoval dejiny v USA a medzinárodné vzťahy na Oxforde vo Veľkej Británii, kde v roku 1985 ukončil doktorandské štúdium. Na ministerstvo zahraničných vecí USA nastúpil v roku 1982. Počas diplomatickej služby bol o. i. veľvyslancom v Jordánsku (1998 – 2001) a v RF (2005 – 2008). Na ministerstve zastával veľmi vysoké funkcie. Bol podtajomníkom (námestníkom ministra) pre politické záležitosti (2008 – 2011) a v rokoch 2011 – 2014 zástupcom tajomníka (prvým námestníkom ministra). Potom sa stal prezidentom Carnegieho nadácie za medzinárodný mier (Carnegie Endowment for International Peace). Po zvolení Joea Bidena za prezidenta USA sa spomínal ako možný kandidát na funkciu ministra zahraničných vecí, ale v januári 2021 bol vymenovaný za riaditeľa CIA.
Richard Peter Moore (*1963, Tripolis, Líbya) vyštudoval filozofiu, politiku a ekonómiu na bakalárskom stupni na Oxforde. Neskôr bol v rámci Kennedyho štipendia na Harvardskej univerzite v USA. Ako spravodajský dôstojník MI6 slúžil pod diplomatickým krytím v Úrade pre zahraničné veci, spoločenstvo a rozvoj (Foreign, Commonwealth and Development Office), čo je v zložitej monarchistickej terminológii ministerstvo zahraničných vecí. Pôsobil vo Vietname, Turecku, Pakistane a Malajzii. V roku 2008 ukončil činnosť v MI6 a zastával civilné riadiace pozície na ministerstve. V rokoch 2014 – 2017 bol veľvyslancom v Turecku (plynulo hovorí po turecky). Za šéfa MI6 bol menovaný v októbri 2020.
Začneme článkom, lebo na začiatku má niekoľko myšlienok, ktoré neboli v besede. Ak nepatríme k Anglosasom a nie sme ich bezmedznými obdivovateľmi, musíme sa pozastaviť už nad názvom „Spravodajské partnerstvo pomáha USA a Veľkej Británii udržať si náskok v neistom svete“. Má nielen marketingovo-propagandistický charakter, ale aj akéhosi „športového“ ducha. Cieľom politiky oboch štátov však nie je „náskok“ ale prehnané zastaralé ambície „viesť svet“.
Podivnou záležitosťou je, že v článku sa písalo o 77 rokoch spolupráce CIA s MI6 a dodávalo sa, že pred dvomi rokmi sa oslávilo 75. rokov partnerstva (CIA bola vytvorená 18. septembra 1947). Ktovie, prečo sa pripomínal takýto divný počet rokov. Ide zrejme o potrebu presviedčať o niečom, čo dnes naráža na problémy. Možno to však sú aj obavy z budúcnosti, čo naznačuje formulácia neistý svet v názve. Poukázalo sa aj na to, že „udržať kurz (možno sa myslí najmä na Ukrajine – pozn. autora) je dôležitejšie ako kedykoľvek predtým“. Pokus o historizujúci zmanipulovaný anglosaský pohľad bol hlbší, lebo sa uviedlo, že kontakty medzi špionážou USA a Veľkej Británie sa udržiavali aj dávnejšie. MI6 bola vytvorená v roku 1909.
No a napokon tretia vec hodná spomenutia je konštatovanie, že „ …toto partnerstvo je jadrom osobitného vzťahu medzi našimi krajinami. Nemáme viac dôveryhodných ani vážených spojencov“. Ktovie ako prijmú „natoidi“ najmä v ČR, Poľsku a pobaltských republikách to, že ani v besede ani v článku sa ani raz nespomínalo NATO…
Jadro oboch akcií bolo o medzinárodnej situácii. W. Burns a R. Moore sa chválili „dobrými a nezištnými“ USA a Veľkou Britániou a ich úspešnými službami a kritizovali hlava-nehlava najmä RF. Išlo o „asertívne Rusko a Putinovu útočnú vojnu na Ukrajine“. Varovalo sa aj pred politikou Moskvy, ktorá ohrozuje Európa.
K RF sa okrem jej „zlého“ dvojčaťa v očiach anglosaských špiónov, ČĽR, pridali hrozby Iránu a Severnej Kórei. Ostro sa kritizovala ich pomoc Rusku vo vojne na Ukrajine, ale opäť ako vec, ktorá nepotrebuje potvrdenie, lebo CIA i MI6 vedia, že je to tak a nie ináč. Zoširoka sa rozoberali problémy, ktoré vraj má Putin a pochválil sa aj ukrajinský vpád do Kurskej oblasti. W. Burns povedal, že svet je plný ruských spravodajských dôstojníkov, ktorí prišli o prácu po rozpade ZSSR a ich pôsobenie označil za surové. R. Moore sa nezdržal už takmer rituálnej poznámky o tajomnej akcii s novičokom v Salisbury v roku 2018, ktorá sa však dostatočne nedokázala a jej „obete“ sa pre istotu záhadne stratili.
O ČĽR toho priamo bolo povedané menej. Zdôraznilo sa, že „vzostup Číny je hlavnou spravodajskou a geopolitickou výzvou 21. storočia“ pre obe služby. R. Moore na adresu Si Ťin-pchinga povedal, že je pravdepodobne najmocnejším čínskym vládcom od čias Maa.
Tretím geopolitickým problémom súčasnosti bol Blízky východ, kde obe služby vraj využívajú svoje spravodajské kanály, aby dôsledne presadzovali obmedzenie a deeskaláciu a pracujú na dosiahnutí prímeria. Odzneli pokrytecké reči o tom, ako sa USA a Veľká Británia snažia riešiť vojnu na Blízkom východe a ako im leží na srdci osud Palestíncov. Kritizoval sa nielen Hamás ale znovu aj Irán.
Spomínalo sa aj využívanie umelej inteligencie. Zdôrazňovala sa vysoká technologická úroveň vybavenia služieb. Jej udržanie sa považuje za nevyhnutné, pričom k nej prispieva aj spolupráca služieb. Priznalo sa aj napojenie na vojensko-priemyslový komplex v tejto oblasti, lebo partnerstvo služieb je umocnené sieťou ich vzťahov so súkromným sektorom.
Obaja šéfovia špionáží hovorili zoširoka a veľmi otvorene. Ako správni špióni však nič tajného ale ani nového nepovedali. Uviedli, že takto verejne sa spolu stretávajú prvýkrát. O tom, že išlo o PR akciu nasvedčovalo, že nešetrili vzájomnými komplimentmi a poukazovali na veľký prínos spolupráce. R. Khalefová sa len tak okrajom opýtala, či nejde o náborovú akciu. R. Moore poznamenal, že možno sú tam jeden či dvaja takí, ktorí raz prídu do služby.
Ak sa na začiatku článku historizovalo, zabudlo sa, čo všetko robili za tých 77 rokov spolupráce (a aj predtým) tieto služby voči RF (a predtým ZSSR), Číne a na Blízkom východe. A ak si pozrieme súčasné média v oboch štátoch, vidíme, že ich tón pri kritike RF a ČLR je celkom iný ako v prípade vojenských aktivít Izraela. A to už nehovoríme o krokoch, ktoré sa voči nim podnikajú.
USA, podľa W. Burnsa, pri svojom pôsobení vo svete vraj dbajú na právo. Problém je len v tom, že ide právo podľa vlastnej interpretácie. Anglosasi „zvyšok“ sveta vidia a hodnotia podľa svojich hodnôt a zásad. Ako však v skutočnosti vyzerá, to nechcú vidieť a tobôž už pripustiť. Aj tieto dve mediálne akcie svedčili o tom, že potrebujú utvrdzovať svojich občanov o správnosti pôsobenia špionáže. Aké sú len dobré tie ich služby, len keby ten svet nebol taký zlý a poslúchal ich. Kdesi medzi riadkami zostala ukrytá aj nedôvera k spojencom v kontinentálnej Európe aj Nemecku a Francúzsku.
Pred koncom sa vrátime k článku, ktorý uzaviera, že „medzinárodný svetový poriadok, vyvážený systém, ktorý viedol k relatívnemu mieru a stabilite – a priniesol rastúcu životnú úroveň, príležitosti a prosperitu – je ohrozený spôsobom, aký sme nevideli od studenej vojny“. Avšak o tom, komu a akú prosperitu tento poriadok priniesol možno veľa a dlho diskutovať.
Zostaňme len pri týchto dvoch štátoch. Veľká Británia sa utápa v takých problémoch, aké nepoznala prinajmenšom od čias ropného šoku v 70. rokoch ak nie aj dávnejšie. No a v nemilosrdnom boj, ktorý sa zvádza pred prezidentskými voľbami v USA, obaja kandidáti hovoria, že víťazstvo ich súpera bude znamenať veľký úpadok tejto superveľmoci. Špióni však vidia svet najmä mimo svojho štátu a tak sa im nečudujme, že o tom, čo je doma, sú ticho.
Akcia nebola informačne vôbec ničím prínosná. Urobila sa predovšetkým v záujme zlepšenia vzťahu verejnosti k CIA a MI6. Nedarí sa im totiž tak, ako by chceli, hoci na besede aj v článku sa tvrdil opak. Takéto akcie sa však nerobia náhodou a niečo naznačujú. Otázka je, čo budeme za nimi hľadať.
CIA a MI6 vedia, že ich pozícia je iná ako v predchádzajúcich desaťročiach. Nemôžu však pripustiť, že v rámci zahraničnej a bezpečnostnej politiky USA a Veľkej Británie tiež prispeli k tomu, že svet je neistý, najmä chaotický. Lepšie je dokazovať, že sú „super“, lebo budúcnosti, ktorá nebude podľa ich predstáv, sa boja čoraz viac. Zopakujeme, že neoliberálni Anglosasi sa obávajú aj toho, čo bude u nich doma, najmä po možnom víťazstve D. Trumpa v prezidentských voľbách.
A celkom nakoniec doplníme aj jeden pozitívny moment. V súčasnej agresívnej atmosfére na Západe, bola väčšina vyjadrení oboch šéfov služieb rozvážna, pokojná a bez prílišného strašenia.
