Trumpov faktor vo Veľkej arktickej hre: V mnohých redakciách po celom svete vyvolalo rozruch, keď americký kongresman Mike Collins zdieľal obrázok amerických volebných obvodov, ktoré zahŕňali aj Grónsko. Kongresmanov „mém“ navyše niesol formuláciu Projekt 2029, ktorý akoby signalizoval, že americké „dobytie“ Grónska je už pripravený politický projekt.
V skutočnosti nie je čo sa prekvapovať, záujem Washingtonu o kúpu Grónska, ktoré je súčasťou Dánska, je veľmi dlhodobý – v skutočnosti existujú nejaké pokusy o jeho kúpu, ako napríklad ten, ktorý sa uskutočnil v roku 1910, kde sa však nakoniec rokovania medzi Dánskom a Spojenými štátmi skončili uznaním zvrchovanosti Kodane nad Grónskom Washingtonom, ale s postúpením dánskych Antíl USA. Ďalší pokus sa uskutočnil v roku 1946, keď Američania ponúkli Dánom 100 miliónov dolárov za získanie tohto územia.
Americký záujem o nehostinné krajiny Erika Červeného možno hľadať v dvoch faktoroch, ktoré sú v časoch vážneho geopolitického napätia široko korelované: vysoko strategická poloha Grónska, pretože je to obrovská platforma, spájajúca východ a západ Atlantického oceánu, a pretože na severe je platným strážcom schopným kontrolovať to, čo sa deje za severným pólom – to znamená v sibírskom Rusku. Nielen to, zdá sa, že Grónsko je bohaté na strategické suroviny, počnúc údajnými ložiskami ropy a zemného plynu v morských oblastiach, ktoré ešte treba preskúmať. Nehovoriac o tom, že obsahuje potvrdené ložiská zinku, zlata, železnej rudy, uránu a rôznych ďalších kovov vrátane rozsiahlych ložísk vzácnych zemín, ktoré sa používajú v elektrických vozidlách a veterných turbínach.
Nie je náhoda, že Donald Trump už počas svojho prvého funkčného obdobia v Bielom dome nadšene spustil možnosť kúpy ako skvelý obchod s nehnuteľnosťami. „Dánsko ho v podstate vlastní. Sme vynikajúcimi spojencami Dánska, chránime Dánsko tak, ako chránime veľkú časť sveta. Strategicky je to zaujímavé a mali by sme záujem, ale trochu sa s nimi porozprávame,“ povedal v roku 2019.
A teraz – s návratom newyorského magnáta, sa zdá, že táto „arktická“ hra sa znovu objavuje v celom svojom geostrategickom a ekonomickom význame. A to určite nie je náhoda. Už počas Bidenovej administratívy sa USA – aj prostredníctvom NATO – pustili do pretekov o Veľký sever vstupom Fínska a Švédska do Atlantickej aliancie. V skutočnosti, ak sa mnohí pozreli na strategický vplyv vstupu dvoch škandinávskych krajín na rovnováhu síl v Baltskom mori, nemali by sme zabúdať na vplyv na rovnováhu síl na polárnom ďalekom severe.
Nie je náhoda, že americkí stratégovia a stratégovia NATO sa okamžite zmocnili fínskej základne v Rovaniemi, kde diskutujú o uložení taktických jadrových zbraní a kam budú určite vyslané lietadlá F-35, ktoré majú navyše schopnosť prepravovať a odpaľovať taktické jadrové bomby. Základňa Rovaniemi, ktorá sa nachádza necelých 150 km od ruských hraníc, tak bude môcť jadrovými zbraňami ohrozovať veľké ruské základne, nachádzajúce sa na polostrove Kola a slúžiace ako strategická „stráž“ rusko-európskej strany Veľkého severu.
Jedným z faktorov, ktorý robí Veľký sever v očiach Američanov takou strategickou a dôležitou oblasťou sveta, je určite aj skutočnosť, že Rusi budujú sériu civilných (ale aj vojenských) infraštruktúr v takzvanej „arktickej c ceste“, ktorá umožňuje prepojenie Európy s Čínou do Japonska a Indie po mori, čím sa znížia vzdialenosti, ktoré by sa dostali zo súčasných priemerných 23 000 míľ na 14 000 míľ na novej trase, s obrovskými úsporami nákladov a času. Nehovoriac o bezpečnostných problémoch, ktoré boli na tradičnej trase zistené už viac ako rok v dôsledku námornej partizánskej vojny proti západným lodiam, ktorú spáchali jemenskí povstalci Húsíov na vrchole úžiny Böb el-Mandeb a Adenského zálivu. Každý môže pochopiť obrovský význam tejto severnej cesty, ktorá by v skutočnosti komerčne oddelila celú Európu od Ameriky a následne od Spojených štátov, aby ju zjednotila s Ďalekým východom.
Okrem toho by spustenie Great North Route znamenalo koniec americkej kontroly a hegemónie nad najdôležitejšími obchodnými cestami na svete. Pri pohľade na túto možnosť sa nezdá byť pritiahnuté za vlasy tvrdiť, že Spojené štáty by bez úplnej kontroly obchodných ciest prestali byť považované za hegemonickú mocnosť sveta. Koniec koncov, stalo sa to aj Britskému impériu; keď jeho námorníctvo stratilo hegemóniu, a teda kontrolu nad obchodnými cestami v prospech Spojených štátov, svetová hegemónia prešla na Spojené štáty.
A tak sa tiež nezdá byť pritiahnuté za vlasy tvrdiť, že zrod základnej obchodnej trasy medzi Ďalekým východom a Európou mimo kontroly amerického námorníctva by pravdepodobne znamenal definitívny odchod americkej hyperveľmoci.
A preto budú pre Washington čoraz dôležitejšie preteky o Veľký sever s militarizáciou Laponska (fínska základňa v Rovaniemi prešla do NATO) a predovšetkým s novými pokusmi o „dobytie“ Grónska. Preteky o svetovú hegemóniu sú teraz otvorené a jej cesta vedie predovšetkým cez Arktídu.
L ´Antidiplomatico
Preklad: Dana Bystrická
