Kto si dnes pripomínal Havlove sľuby o tom, že za neho žiadna reštaurácia kapitalizmu nehrozí? Že žiadna privatizácia národného hospodárstva sa neplánuje? Že rozpustení vojenského zoskupenia Varšavskej zmluvy má nasledovať aj rozpustenie vojenskej aliancie zvanej NATO? Že funkciu prezidenta vezme iba na jedno volebné obdobie? Že ak sa za jeho vlády (čo samo o sebe je nezmysel, nakoľko on z pozície prezidenta vládu neriadil) nezvýši životná úroveň obyvateľov Československa, tak sám odstúpi z funkcie?
A spomenul si na to vôbec niekto?
Nič však nie je večné ani to neplatí na večnosť – Sovietsky zväz sa s touto empirickou pravdou už zoznámil, Spojené štáty americké to v mnohých oblastiach ešte iba čaká.
Časy sa rýchlo menia a staré pomery nadradenosti západných mocností (ku ktorým rozhodne žiaden štát strednej Európy nepatrí) sú už po smrti – hoci nové ešte neboli ustanovené. Tento stav aktuálne platí nielen vo sfére geopolitiky a takpovediac pre celý súčasný model svetového usporiadania ale aj pre mocenské pomery v Spojených štátoch amerických.
Donald Trump sa chopí výkonnej moci (ak dožije) až 20. januára budúceho roku. Tieto dva mesiace majú obrovský potenciál pre vyhrotenie všetkých zásadných vojenských a mocenských pomerov, ktoré sa dotýkajú Spojených štátov amerických – vrátane ich satelitov a klientských entít.
V tomto období hrozí vyhrotenie zástupnej vojny krajín NATO voči Rusku na Ukrajine, ako aj otvorenie ďalšieho – južného frontu – na ose Izrael – Hamás / Hizbaláh / Irán (čo vo svojej geopolitickej veľkej hre predstavuje ďalší front konfrontácie krajín NATO voči Rusku, potažmo proti Číne).
V histórii sa nový svetový poriadok nikdy nezrodil dohodou medzi starými a novými alebo nastupujúcimi mocnosťami. Takýto poriadok sa vždy zrodil ako dôsledok vojny, v ktorej ľudská krv tiekla potokmi. Či už to boli nové pomery po 100 ročnej vojne, po 30 ročnej vojne, po 1. svetovej vojne, po 2. svetovej vojne alebo po skončení Studenej vojny.
Jediný preživší Studenej vojny – Spojené štáty americké – podľa všetkých možných parametrov čaká podobná zmena ako obdobné impériá v minulosti. Ak túto historickú etapu ich politické elity zvládnu režírovať bez toho, aby si museli prejsť obdobným vnútorným chaosom ako ich historickí predchodcovia, jednalo by sa o unikát hodný obdivu. Je však omnoho pravdepodobnejšie, že ani v ich prípade tomu tak nebude.
Žijeme v búrlivých časoch. Optimizmus a medzinárodná diplomacia nie sú na programe dňa. Dôsledky predvídateľných scenárov sa mi javia desivé, no o to reálnejšie.
Z historického pohľadu sú aj toto dôsledky 17.novembra. A ako často prízvukujem – ten 17. november nebol spúšťačom geopolitických zmien v niekdajšom Československu, či v jeho širšom okolí. Sedemnásty november bol skôr záverom procesov, ktoré odštartoval Michail Gorbačov z pozície šéfa Sovietskeho zväzu.
Ak si preto skutočne chcete oslavne pripomínať zmenu režimu, zapáľte radšej sviečku jemu miesto ,,apolitického politika“ Havla (za ktorého sa sám prehlasoval). Havel sa totižto politicky preslávil iba tým, že každú jednu svoju politickú bitku okrem obsadenia úradu prezidenta republiky prehral (či už išlo o udržanie existencie Československa, alebo o realizáciu čohokoľvek z téz, ktorými balamutil ľud v období pred tým, ako sa stal prezidentom alebo sa jednalo o jeho spory s Klausom, či Zemanom).
Havel bol nakoniec úspešný iba v jednom – budovaní svojho kultu osobnosti. Nuž a podobné je to aj s oslavami 17. novembra. Je to viac záležitosť kultová, ako reálna. Ono totiž… tá reálna politika sa v našom priestore od rozpadu Rakúsko-Uhorska, resp. Habsburskej monarchie tvorí prevažne kdesi inde, ako u nás. Pričom u nás riešime už iba odozvu na politické rozhodnutia a deje, ktoré predurčujú náš osud. Aj o tomto by sme mali hovoriť, keď hovoríme, či spomíname na udalosti nášho posledného štátneho prevratu, v ktorom sa zmenil politicko-ekonomický režim.
Mám za to, že pri poznávaní dejín, ich kontextu a možnosti poučiť sa z nich… to chce viac vecnosti a racionality a menej oslavných ideologických klišé doprevádzaných subjektívnymi spomienkami na marginálne domáco-politické dianie. A hlavne by som sa pri tom vyhol akýmkoľvek politicky angažovaným hercom. Herci a politika idú dokopy asi tak, ako láska s prostitúciou – nakoniec to zvykne byť opäť raz najmä o peniazoch…
Zdroj: Facebook
