O komplikáciách pred prezidentskými voľbami v USA
O racionalite v kampaniach pred voľbami prezidenta USA už dávno, možno povedať prinajmenšom od začiatku 21. storočia, nechyrovať a ťažko ich z tohto hľadiska aj hodnotiť. Tohtoročná kampaň nie je výnimkou a bežne sa označuje za najhoršiu, prípadne aj najšpinavšiu možno aj v celých dejinách USA.
Na ďalšom priebehu predvolebnej kampane sa protirečivo prejavia aj dve nedávne udalosti: atentát na Donalda Trumpa 13. júla a odstúpenie Joea Bidena 21. júla z účasti na voľbách, čo je v tomto štádiu kampane historicky výnimočným javom. Neboli by to Spojené štáty, keby okolo oboch udalostí nevznikla hromada dezinformácií, hoaxov, konšpirácií a pod. Momentálne nemožno odhadnúť, aký bude ich dopad na predvolebnú kampaň. Čo sa vlastne na politickej „scéne“ zmenilo, sa ukáže až po definitívnom schválení nominácie kandidátov za prezidenta a viceprezidenta na zjazde demokratov 19. – 22. augusta. D. Trump sa už nechal počuť, že on nijaké debaty s Kamalou Harrisovou, pokiaľ nebude oficiálne nominovanou kandidátkou na prezidenta, nepovedie.
V súvislosti s „monopolom“ na pravdu o tom, aký má zmysel (skôr je nezmyselné) veriť západným hodnoteniam toho, čo sa považuje za ňu, svedčí príklad vyjadrenia Andrewa Batesa, zástupcu hovorcu Bieleho domu. Po uverejnení správy v New York Times 3. júla o tom, že J. Biden rozmýšľa nad možnosťou odstúpiť od účasti na voľbách povedal, že je to absolútne nepravdivé (lživé).
Napriek dlhému a enormnému úsiliu, ktoré vyvíjali sorosovské a im podobné média pri šírení nereálneho, falošného obrazu o dobrom fyzickom a intelektuálnom stave J. Bidena, od účasti na voľbách odstúpil. Nijako ináč, ako tragikomicky nemohlo vyznieť konštatovanie, ktoré prebehlo 16. júla aj slovenskými médiami, keď J. Biden v jednom z rozhovorov vyhlásil, že je síce starý, ale čertovsky bystrý.
Fyzických i psychických lapsusov J. Bidena začalo od jari pribúdať a väčšina zdrojov pripúšťala, že ho to v predvolebnom zápase oslabuje. Sily, ktoré stáli za ním a poskytli mu miliónové dary, sa však jeho podpory nechceli vzdať. Po fiasku v televíznej debate s D. Trumpom 28. júna sa nad J. Bidenom začali zbiehať temné mraky a už nebolo nielen finančných, ale ani politických síl, ktoré by ho naďalej, tvrdohlavo a s evidentnými klamstvami, podporovali. K zníženiu jeho šancí prispelo aj ochorenie na Covid-19, ktoré ho prinútilo urobiť prestávku v predvolebnej kampani.
Dlhé popieranie reality sa môže demokratom vypomstiť. V systéme amerického politicko-mediálneho pôsobenia im nezostáva však nič iné, ako aj po odstúpení J. Bidena vykresľovať obdobie jeho vlády ako mimoriadne úspešné. K. Harrisová v prvom verejnom prejave po oznámení J. Bidena, že odstupuje z kampane za znovuzvolenie, povedala, že jeho úspechy nemajú v moderných dejinách USA obdobu a zanecháva väčší odkaz, ako prezidenti po dvoch funkčných obdobiach. K. Harrisová podniká rázne kroky na to, aby získala čo najširšiu podporu v rámci Demokratickej strany. Volič v USA je však veľmi ovplyvnený politicko-mediálnym pôsobením, ktorého efekt je v súčasnej situácii otázny a či mu uveria, je vo hviezdach.
Atentát na D. Trumpa znovu ukázal zložitosti vnútornej bezpečnosti v USA, ku ktorej protirečivým znakom patrí právo vlastniť zbraň. Vzniklo ešte pri lúpežnom obsadzovaní územia pôvodných obyvateľov severnej Ameriky, ale doteraz sa ho niektoré kruhy odmietajú vzdať. D. Trump paradoxne patrí k tým, ktorí toto právo podporujú.
Svojráznou daňou za toto „právo“ je vyčíňanie strelcov, ktorí nezmyselne útočia na ľudí na rôznych miestach a spôsobujú masové obete. Často sa označujú aj za „šialených“ strelcov. Podľa neoficiálnych mediálnych zdrojov bolo v roku 2023 v celých USA najmenej 604 prípadov takejto streľby, ktorej padlo za obeť minimálne 746 ľudí a vyše 2 400 ich bolo zranených. V prvom polroku 2024 bolo vyše 300 prípadov streľby, pri ktorej zahynulo najmenej 390 osôb a vyše 1200 ich bolo zranených.
Nezodpovedanou otázkou je, do akej miery k atentátu prispela atmosféra nenávistnej kampane demokratov voči D. Trumpovi. Prejavom úbohosti komplexov nenávisti USA bola aj medializácia okrajového podozrenia o iránskej stope pri atentáte.
Prvým dôsledkom atentátu bolo odstúpenie šéfky Tajnej služby USA (United States Secret Service), ktorá má na starosti ochranu prezidenta a zodpovedá aj za bezpečnosť kandidátov v kampani. Kimberly Cheatleová označila vo výpovedi pred výborom Snemovne reprezentantov atentát za najvýznamnejšie operačné zlyhanie služby za posledné desaťročia a 23. júla rezignovala.
V širších aj historicko-sociologických súvislostiach súčasná situácia v USA viacerými znakmi pripomína javy a udalosti spred 40 rokov, ktoré viedli k zániku ZSSR. O D. Trumpovi si netreba robiť nijaké ilúzie. Je to len svojský produkt neprehľadných pomerov pôsobenia neokonzervatívcov a neoliberálov v USA, medzi ktorými sú vo viacerých prípadoch nejasné hranice. Má však jednu podobnú vlastnosť ako Michail Gorbačov, a to, že sa vie obklopiť nekompetentnou administratívou, čo dokázalo viacero osôb z jeho kabinetu v rokoch 2017 – 2021. Výnimkou sa zatiaľ zdá byť J. D. Vance, ktorého si vybral za viceprezidenta, ale uvidíme, ako bude ďalej vystupovať v kampani.
Západ sa ocitol v novom kole zajatia otázkou, čo bude, ak D. Trump vyhrá voľby. Neoliberáli v USA i po svete sa toho veľmi báli už v roku 2020, ale to čo o ňom šíria v médiách teraz, pripomína hľadanie vnútorného nepriateľa v socialistických štátoch v 50. rokoch. Je aj mnoho problémov rozhodnutia o ktorých, pokiaľ sa to dá, odkladajú, najmä v EÚ. Nijako ináč, ako prejav zúfalstva nemožno označiť kroky niektorých neoliberálnych a im blízkych síl v EÚ, ktoré vytvárajú akési krízové výbory k príprave na návrat D. Trumpa.
O Ukrajine ako horúcom probléme fungovania medzinárodného poriadku na základe pravidiel vytvorených v USA
Nedá sa nespomenúť to, čo sa deje okolo Ukrajiny. Od vzniku rýchleho a podivného spôsobu zjednotenia Západu ide o nehoráznu absurdnú drámu, ktorej účinkujúci vystupujú chaoticky, často len preto, aby na „scéne“ aspoň niečo povedali. Nedopustiť víťazstvo Ruska na Ukrajine je totiž len propagandistickým sloganom, ktorý ťažko obstojí aj ako chabý scenár absurdnej drámy a už vonkoncom nie je nijakou politickou stratégiou. Nikto z hlásateľov tézy „monopolu“ na pravdu nevie, ako to urobiť, ale do omrzenia to opakujú takmer všetci.
Možno v 90. rokoch minulého storočia Jeľcinom rozvrátené Rusko prispelo k iracionálnemu záveru o tom, že Západ vedený USA vládne svetu a utekala k nemu aj väčšina režimov postsocialistických štátov. Vládnuce elity v nich, ktoré neskôr začali vyznávať neoliberalizmus, neprimerane zbohatli a značnú časť (možno až väčšinu) ich bohatstva vytvoreného za socializmu, dali Západu alebo len tak prehajdákali.
Dnes sú karty rozdané už v inej hre. Západ aj s postsocialistickými štátmi, ktoré si nechali nasadiť jeho chomút, sa zmieta v „superkríze“. Rusko sa stalo silnejším (aj keď to už nie je sila superveľmoci ZSSR) a jeho vládnuce elity ho držia tak, že v niektorých ohľadoch funguje ekonomicky napriek sankciám až prekvapujúco dobre. Západ (najmä Európa) potrebuje jeho suroviny, ktoré sú stále lacnejšie ako odinakadiaľ a v sankciách sú preto aj rôzne „medzery“. Hoci vzťahy Moskvy a Pekingu majú svoje limity, predsa len Rusko nie je osamotené. BRICS či Šanghajská organizácia spolupráce tiež nie sú ideálne organizácie a stále hľadajú cesty svojho pôsobenia na svetovej scéne. Dávajú však Pekingu i Moskve priestor na manévrovanie, ktoré „bojazlivú“ západnú vládnucu elitu desí viac ako to je „zdravé“. Nechceme „prorokovať“, ale zdá sa, že snahy donútiť Čínu a Rusko fungovať podľa predstáv Západu pre súčasné nekompetentné vládnuce elity hrozia veľkým fiaskom. Rusku, najmä jeho obyvateľstvu vojna nijako neprospieva, lebo má nielen škody ale aj obete na životoch. Avšak škody, ktoré vedú k stratám a pokračujúcemu úpadku Západu sú väčšie. Najhoršie na tom je, že sa to dotýka aj nás, predovšetkým v dôsledku zhoršovania situácie v EÚ.
Záverom, žiaľ, len smutne i varovne
Pred koncom sa možno opäť moralizátorsky opýtať. Dokáže po zhruba štvrťstoročí produkovania chaosu, kríz a konfliktov Západ pod taktovkou USA presvedčiť o svojej schopnosti „viesť“ svet? Niekedy z nervozity útočí proti každému, kto sa mu nechce podvoliť, čo sa vo svete prijíma s rastúcou nevôľou. Prestíží Západu, najmä USA, neprospieva ani dvojaký meter, ktorý používa pri hodnotení Izraela vo vojne, ktorú začal proti Hamasu, ale dnes ju rozšíril aj na ďalšie štáty. Záver venujeme viac téme európskych elít, lebo čo vznikne z nemilosrdnej zrážky vo voľbách prezidenta USA a ako to zmení ich elity, zatiaľ nemožno predpovedať.
Európske (predovšetkým západoeurópske) politické elity sa v krízových situáciách v dejinách spamätali spravidla, až keď bolo neskoro. Priam majstrami sú v tom európski socialisti a sociálni demokrati v čase, keď stáli na čele vlád. Vo viacerých štátoch dokázali po jasne vyhraných voľbách premrhať potenciál, ktorí im voliči dali. Stratili aj svoje pomerne silné pozície vo väčšine postsocialistických štátov.
Hodnotenie situácie je v tomto smere smutné i varovné. Pôsobenie európskej stredovej pravice i ľavice, väčšiny všakovakých liberálov i zelených, ktorí sa až príliš často a silne odkláňajú od pôvodného projektu EÚ sa stalo skoro už pravidlom, dokonca niekedy sa zdá, akoby bolo koordinovaným.
Tento vývoj vedie k nárastu nacionalizmu a radikalizmu, ktorému sa zatiaľ viac darí na pravicovom krídle. Polarizácia spoločnosti je vo viacerých európskych štátoch (vrátane Slovenska) na kritickej úrovni, ale cesty jej zmenšenia v týchto podmienkach zatiaľ nevidieť. Neexistuje na to nijaká čarovná palička, ale je potrebná iná generácia vodcov a elít s novým myslením i konaním, ktorá bude zodpovedať charakteru doby, ale aj požiadavkám ľudí. Zmeniť sa musí aj riešenie otázky vzťahu moci a bohatstva a nie je možné naďalej pretláčať „monopol“ na pravdu. Ako však zmobilizovať sily, ktoré toto dokážu urobiť?
Prvá časť:
Uverejňujeme so súhlasom redakcie.
Prevzaté od:
