Časť II
Deklarácia samitu, jej obsah a vybrané súvislosti
Oficiálny názov deklarácie je Washington Summit Declaration issued by the Heads of State and Government participating in the meeting of the North Atlantic Council in Washington, D.C. 10 July 2024 (Deklarácia washingtonského samitu vydaná hlavami štátov a vlád, ktoré sa zúčastňujú na stretnutí Severoatlantickej rady vo Washingtone, D.C. 10. júla 2024). Deklarácia má 38 článkov, ktoré formálne, podľa tradícií NATO, nie sú rozdelené na častí. Zvláštnu časť deklarácie predstavuje pasáž na jej konci nazvaná O prísľube dlhodobej bezpečnostnej pomoci Ukrajine so 6 bodmi.
O medializácii záverov samitov NATO
V širších súvislostiach sa pozrieme aj na medializáciu záverov piatich predchádzajúcich samitov NATO. Do popredia v ich obsahu vystupuje nekonečné spomínanie Aliancie (často aj ako „našej“). Vyzerá to až tak, že všetkým členom organizácie sa rituálne, ale všemožne pripomína, aby si vážili príslušnosť k nej.
Na jednodňovom samite 9. júla 2023 vo Vilniuse bolo prijaté len komuniké, ktoré však malo až 90 bodov.
Na samite v Madride 29. – 30. júna 2022 (spomínalo sa aj 40. výročie vstupu Španielska do organizácie) bola okrem deklarácie, ktorá mala 22 bodov, schválená aj Strategická koncepcia NATO 2022 (NATO 2022 Strategic Concept). Po úvode má 4 základné časti (Cieľ a princípy, Strategické prostredie, Hlavné úlohy NATO /ďalej delené na Odstrašenie a obranu, Prevenciu a manažment kríz a Kooperatívnu bezpečnosť/ a Zabezpečenie trvalého úspechu Aliancie), ktoré obsahujú 48 bodov. Prvý bod stratégie uvádza: „NATO je odhodlané chrániť slobodu a bezpečnosť spojencov. Jeho kľúčovým účelom a najväčšou zodpovednosťou je zabezpečiť našu kolektívnu obranu proti všetkým hrozbám zo všetkých smerov. Sme obranná aliancia.“ Doplníme, že v stratégii sa spomína okrem historicky „zlého“ Ruska ako najvýznamnejšej hrozby pre NATO a jeho svet aj ČĽR ako rastúci problém paktu. Kde sa začínajú hranice tejto „obrannej aliancie“ a aké má podoby jej pôsobenie, je čoraz rozmazanejšie, ale ruky si pri tom čoraz viac mädlí vojensko-priemyslový komplex USA.
Mimoriadny virtuálny samit NATO sa konal 25. februára 2022 v Bruseli. Dôvodom jeho zvolania bol začiatok ruskej špeciálnej vojenskej operácia na Ukrajine. Prijaté bolo stručné Vyhlásenie hláv štátov a vlád NATO k ruskému útoku na Ukrajinu.
Na samite v Bruseli 14. júna 2021 bolo prijaté opäť len komuniké, ale znovu dlhé so 79 bodmi.
Uvedieme ešte posledný „predcovidový“ samit NATO v Londýne 3. a 4. decembra 2019, ktorý bol „vystrašený“ z Donalda Trumpa. Pripomenulo sa na ňom 70. výročie založenia paktu. Prijatá deklarácia mala len 9 bodov, čo naznačovalo neistotu.
Nebudeme analyzovať obsah spomenutých dokumentov, ale poznamenáme, že z hľadiska medzinárodných vzťahov i práva nie sú deklarácie a tobôž komuniké nijako záväzné. A uvažovať o tom, že v podmienkach neoliberálnej globalizácie existuje nejaké čestné slovo, rozumný realista nebude.
Formulácie záverečných dokumentov samitov NATO nemožno bagatelizovať. Ide však často o aktuálne, prechodné výroky, ktorými sa oháňajú najmä dve skupiny politikov. Prvými sú osoby z malých štátov, ktoré pri tom môžu márnomyseľne napínať svoje bezpečnostno-politické svaly a druhými vodcovia z veľkých štátov, ktorí presviedčajú svet o tom, ako NATO zaisťuje jeho bezpečnosť najmä tam, kde nemá vôbec čo hľadať.
V novších dokumentoch sa pripomínajú závery z predchádzajúcich samitov. Tak v tomto roku sa odvolávalo najmä na samity vo Vilniuse a v Madride, pričom nosným kontextom bola vojna na Ukrajine.
O mystickej hranici minimálne 2 % HDP na vojenské výdavky
Formulácie zo záverečných dokumentov samitov sa napriek ich „ťažkej vymožiteľnosti“ využívajú aj na tlak na členské štátov. Ide najmä o vymyslenú hranicu vojenských výdavkov na úrovni aspoň 2 % HDP, ktorá bola zdôraznená aj vlani vo Vilniuse.
Predbehneme obsah deklarácie, kde sa v bode 6 uvádza, že až viac ako dve tretiny spojencov splnili svoj záväzok vo výške aspoň 2 % HDP ročne na obranu a pochválili sa tí, ktorí ho prekročili. Uštipačne možno doplniť, že tieto údaje majú čisto „účtovnícky“ charakter a pri rôznom neoliberálnom politicko-mediálnom žonglovaní s finančnými ukazovateľmi si viaceré členské štáty z požiadavky ťažkú hlavu nerobia. Výsledné „cifry“ sa okrem toho hodnotia v jednotlivých zdrojoch podľa rôznych kritérií.
Podľa údajov v internom materiáli NATO Defence Expenditure of NATO Countries (2014-2023) z júla 2023 v stálych cenách z roku 2015 (aj s využitím informácií z Generálneho riaditeľstva pre hospodárske a finančné záležitosti Európskej komisie a Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj) sa odhadovalo, že požiadavku splnia len Grécko („rekordér“ s 3,59 %), USA (3,57 %), Poľsko (2,34 %), Veľká Británia (2,25 %), Chorvátsko (2,16 %), Lotyšsko a Estónsko (po 2,16 %) a Litva (2,03 %). A stredný štatistický ukazovateľ v rámci celého paktu mal byť 1,8 %.
Tieto údaje však už neboli doplnené o skutočné výsledky. Nový materiál z júna 2024 Defence Expenditure of NATO Countries (2014-2024) odhadoval, že tento rok dosiahnu najvyššie vojenské výdavky podľa % na HDP Poľsko (4,12 %), Estónsko (3,43 %), USA (3,38 %), Lotyšsko (3,15 %) a Grécko (3,08 %). Ďalších 18 štátov by malo mať výdavky od 2,00 (Slovensko) do 2,85 %. „Úlohu“ nesplnia Chorvátsko, Portugalsko, Taliansko, Kanada, Belgicko, Luxembursko, Slovinsko a Španielsko (1,28 %). Priemer v rámci NATO má byť 2,71 %.
Napriek nápadom preangažovaných „natoidov“ z niektorých členských štátov zostala hranica mystických 2 % v deklarácii zachovaná (hoci podľa niektorých médií sa mala zvýšiť vraj na 2,5 % a u „najnabudenejších“ až na 3 %). Poradca prezidenta USA pre národnú bezpečnosť Jake Sullivan tesne pred konaním samitu povedal, že na ňom sa členské štáty zaviažu upevňovať svoje národné obranné potenciály. Minister obrany USA Lloyd Austin na samite uviedol, že spojenci v NATO vydávajú viac na svoju obranu. Od roku 2014 došlo k rastu vojenských výdavkov v priemere (aj so zohľadnením inflácie) o 72 %. Nebudeme radšej komentovať jeho radostné vyjadrenie, že spojenci svojimi objednávkami pomáhajú aj vojensko-priemyslovému komplexu USA a prispievajú k oživeniu ich ekonomiky. Nedá nám však nespýtať sa, kde nechala pri tomto svoj zdravý rozum väčšina politikov, najmä ministrov obrany a financií európskych členských štátov paktu. Možno to bol krátky záchvev racionality, ale sú viaceré členské štáty, ktoré so zvyšovaním hranice 2 % nesúhlasia a „cifra“ sa nemenila.
O obsahu deklarácie
Z oslavného prvého bodu o 75 rokoch existencie NATO uvedieme jeho poslednú vetu: „Dodržiavame medzinárodné právo a ciele a princípy Charty Organizácie Spojených národov a zaväzujeme sa presadzovať medzinárodný poriadok založený na pravidlách.“ No nevidieť, že pakt by bol schopný (ochotný) podniknúť čosi proti tomu, čo robí Izrael v Pásme Gazy a čo ťažko považovať za medzinárodný poriadok založený na pravidlách. Značná časť „nezápadného“ sveta je zrejme čo už len pri spomenutí medzinárodného poriadku založeného na pravidlách ostražitá.
Body 2 – 14 sa venujú výsledkom a úlohám pôsobenia NATO v súčasnej bezpečnostnej situácii.
Od bodu sa 15 začína hodnotenie situácie na Ukrajine spojené s kritikou Ruska. Na ilustráciu uvedieme konštatovania z bodu 18, že Rusko sa snaží zásadne prekonfigurovať euroatlantickú bezpečnostnú architektúru a pre NATO predstavuje všeobecnú (all-domain) hrozbu, ktorá bude dlhodobá. V bode 20 sa Rusko obviňuje zo zintenzívnenia agresívnych hybridných akcií proti spojencom v euroatlantickom priestore, ktoré sa uskutočňujú aj zástupným (proxy) spôsobom.
Bod 21 sa všeobecne a bez zjavného kontextu venuje boju NATO proti terorizmu. Zvýrazňuje sa pôsobenie osobitného koordinátora generálneho tajomníka pre boj proti terorizmu.
Potom nasleduje niekoľko bodov (23 – 26), ktoré rôzne útočia proti ČĽR, KĽDR a Bielorusku. V popredí kritiky je ich spolupráca s Ruskom. Zaujímavé je, že sa nespomínal Irán. Samostatný bod (27) sa venuje ešte raz Číne, ktorá vraj predstavuje systémové výzvy pre euroatlantickú bezpečnosť. Peking sa rôzne vyzýva na spoluprácu, ale zdôrazňuje sa potreba ochrany pred jeho snahami rozdeliť NATO.
Body nasledujúce do konca znovu všeobecne zvýrazňujú „nenahraditeľnosť“ globálneho pôsobenia NATO. Zaoberajú sa aj konkrétne vzťahmi k EÚ a Austrálii, Japonsku, Kórejskej republike a Novému Zélandu. Spomínajú sa i regionálne aktivity v indicko-tichooceánskom priestore, na Západnom Balkáne, v Čiernom mori, na Blízkom východe i v Afrike. Ide opäť o všeobecné konštatovania o „dobre“ NATO pre zvyšok sveta, ale bez uvedenia hmatateľných výsledkov. Doplníme, že samostatne sa nespomínal ani južný Kaukaz, ale všetky tri štáty z regiónu boli na samit pozvané.
Pozornosť sa venuje aj otázkam, ktoré súvisia s nevojenskou bezpečnosťou. Ide najmä o problémy v technologickej (medzi nimi aj umelú inteligenciu), klimatickej (podľa The Guardian z 9. júla viedli vojenské výdavky NATO v roku 2023 k vyprodukovaniu približne 233 miliónov ton CO2) a energetickej oblasti. Nakoniec sa spomínali ambiciózne programy NATO pre ženy, mier a bezpečnosť i pre ľudskú bezpečnosť, ktoré vraj v čase, keď sa spochybňuje medzinárodné právo, prispievajú k plnej oddanosti paktu medzinárodnému humanitárnemu právu.
V predposlednom bode sa o. i. poďakovalo generálnemu tajomníkovi Jensovi Stoltenbergovi za jeho mimoriadne vedenie počas desiatich rokov a sľubuje sa plná podpora jeho nástupcovi Markovi Ruttemu.
A celkom nakoniec, aby sa nezabudlo, hoci sa to vie už asi dva roky, sa uvádza, že ďalší samit v bude v holandskom Haagu v júni 2025.
Pasážou o Prísľube dlhodobej bezpečnostnej pomoci Ukrajine sa nebudeme zaoberať. Určitý pohľad podal 11. júla Roman Laml v príspevku Je nezvratnosť cesty Ukrajiny do NATO skutočne nezvratná? Len všeobecne dodáme, že Ukrajina je asi najchúlostivejší problém, s ktorým dnes pakt zápasí. Jeden z problémov je aj v tom, že nemusíme síce veriť informáciám o stave a vývoji bojov z ruských zdrojov, ale Ukrajine podporovanej USA a ich spojencami sa akosi nedarí, čo pripúšťajú aj mnohé západné pramene.
Bojí sa NATO dnešného sveta a jeho budúcnosti?
NATO má dôvody v situácii, na ktorej vytváraní sa najmä v Európe výrazne podpísalo, obávať sa rôznych vecí. Ide nielen o vážne sociálno-ekonomické ťažkosti vo viacerých jeho členských štátoch (bez peňazí nebudú zbrane ani vojaci), ale aj o obavy z konania ich vodcov. Ťažko sa v NATO vyznajú v aktivitách tureckého prezidenta Recepa Erdoğana, ktorý nakoniec súhlasil s prijatím Švédska i M. Ruttem vo funkcii generálneho tajomníka. V USA sa však nevie, či je väčšou hrozbou už evidentne senilný Joe Biden alebo nevypočítateľný Donald Trump. Emmanuel Macron, ktorý v minulosti (v trumpovských časoch) hovoril o klinickej smrti NATO, nedávnym predčasným vypísaním parlamentných volieb a ich výsledkami neprospel ani paktu. Otázne je, ako sa s pôsobením v NATO vysporiada nový labouristický predseda vlády Keir Starmer v ťažkej sociálno-ekonomickej a finančnej situácii kráľovstva, lebo jeho kabinet pokračuje v agresívnej rétorike konzervatívcov. A vo výpočte tých, čo v pakte veľa chcú, ale nevedia ako, by sme mohli pokračovať.
Záver
Ani NATO nemá nijakú zázračnú paličku na pôsobenie v chaotickom svete, v ktorom napriek rečiam nič nedokázalo stabilizovať. Siláckymi vyjadreniami sa snaží ohurovať naďalej, ale veci vo svete sa hýbu ináč, ako by to chcel pakt. Uzavrieme, že pri kritickom pohľade na ducha i literu deklarácie z tohtoročného samitu možno málo korektne zhrnúť, že naznačuje dve veci. Prvou je nebezpečná pokračujúca línia agresivity a druhou, že silné NATO nielenže interpretuje svet aj mimo seba zjednodušene a deformovane, ale potrebuje stále niečím strašiť doma i vonku.
Vzniká podozrenie, že NATO hľadá čoraz viac hrozieb a problémov „out of area“, aby sa mohlo rozširovať, pričom sa snaží riešiť veci, ktoré sú mimo 75 rokov starej zmluvy a nemá na to ani kapacity ani skúsenosti. Stačí len poukázať koľko medializovaných problémov v technickej, odbornej, personálnej i organizačnej oblasti majú ozbrojené sily jednotlivých členských štátov.
Zatiaľ sa kvôli iracionálnej submisívnosti neschopného vedenia EÚ a väčšiny jej členských štátov požiadavkám Washingtonu a NATO darí problémy Západu rafinovane presúvať pod strechu EÚ. Niektoré „zlé jazyky“ tvrdia, že ak sa NATO prestane rozširovať, hrozí, že môže dôjsť aj k jeho špecifickej sociálnej „implózii“ (výbuchu dovnútra). Argumentov na potrebu svojho rozširovania má pakt stále dosť, ale v súčasnej chaotickej dynamickej situácii, ktorú NATO „úspešne“ destabilizuje, sa pomery najmä v ťažko skúšanej EÚ, ktorá sa tiež snaží rozširovať, môžu rýchlo a neočakávane zmeniť. Uvidíme, ako zapôsobí obsah deklarácie zo samitu a kroky, ktoré sa na jej základe podniknú, ale zatiaľ to na úspechy nevyzerá.
Foto: Flickr
Uverejňujeme so súhlasom redakcie.
Prevzaté od:
