V zástupnej vojne USA s RF na Ukrajine došlo k eskalácii, ktorá už dlhšie visela vo vzduchu. Spôsobilo ju, že Ukrajine Washington povolil používať americké rakety s dlhým doletom na ciele v Rusku. Pridala sa aj Veľká Británia. Po niekoľkých dňoch dohadov, či sú tieto informácie pravdivé, sa oficiálne potvrdili a 19. novembra došlo k útokom americkými raketami ATACMS a britskými Storm Shadow na ruské územie.
Reakcia Moskvy na seba nenechala dlho čakať. 21. novembra zaútočila novou raketou stredného doletu Orešnik (Lieskovica). Zasiahla objekt Južmaš v Dnipre (Dnepropetrovsku), kde ešte zo sovietskych čias vyrábajú rakety a spôsobila veľké škody. Prezident RF Vladimir Putin uviedol, že išlo o jej test v bojových podmienkach. Použitie neznámej rakety vyvolalo na Západe hnevlivú reakciu a obvinenie Moskvy zo zodpovednosti za novú eskaláciu.
Foto: CCNULL | Autor: Marco Verch
Súčasná administratíva USA, ktorá za necelé dva mesiace definitívne končí, je frustrovaná z výsledkov zástupnej vojny na Ukrajine. Po neúspechu v Afganistane, ktorý sa skončil útekom vojsk USA, aj vojna na Ukrajine vojde do dejín ako jej ďalší neúspech, napriek tomu, koľko do nej Washington „vložil“. A tak sa urobilo „niečo“, čo však vyzerá ako pomstychtivý krok.
O asociálnosti pôsobenia vojensko-priemyselného komplexu USA
Aj v bohatých USA sú vojenské výdavky pre obyvateľstvo bez prínosu (okrem tých, ktorí sú zamestnaní v oblastiach, kam prúdia tieto peniaze) a prispievajú len k zvyšovaniu ziskov vojensko-priemyselného komplexu a s ním spojených finančných kruhov. Z globálneho hľadiska je nebezpečné, že rentabilnosť vojenskej výroby vyžaduje, aby sa časť jej produkcie predávala do zahraničia. Zvyšujúca sa koncentrácia zbraní, ktorá sa zakrýva aj potrebou výmeny zastaraných prostriedkov, zvyšuje vo viacerých regiónoch napätie a prispieva i k vzniku ozbrojených konfliktov. Nové zbrane umožnia pokračovať vo vojnách kvôli starým sporom, v ktorých sa zabíjajú ľudia a devastuje krajina. A hľadajú sa zámienky, prečo vojnu nemožno skončiť. Môže totiž znamenať aj koniec moci, ktorá do nej vstúpila.
Vojenská i celková pozícia Ukrajiny je dnes ťažká a podľa viacerých ukazovateľov to na jej víťazstvo nevyzerá. Akosi ho neprinášajú ani zbrane zo Západu. Vojensko-priemyselný komplex USA je však dnes jediným subjektom, ktorý má z vojny na Ukrajine osoh.
Vojenské dodávky na Ukrajinu majú viacero kritických miest. Zopakujeme, čo sme už viackrát uviedli. Po prvé, nedodáva sa všetko, čo sa sľúbilo. Po druhé, kvalita dodaného materiálu je otázna, lebo neraz ide o skladové zásoby a staršie zbrane, ktoré občas vyžadujú dokonca opravu. Po tretie, pestrosť dodaných zbraní spôsobuje logistické problémy ešte pred ich nasadením do bojov a potom aj pri opravách poškodených prostriedkov. Po štvrté, sú aj ťažkosti pri ich nasadení do bojov (s výcvikom) a často sa v bojoch nedajú primerane využiť. Dodávky sú však masové a stoja obrovské sumy. O tom, kto to nakoniec zaplatí, nie sú vždy jasné predstavy (a to neberieme do úvahy finančnú pomoc Ukrajine).
Význam snahy kyjevského režimu až arogantne požadovať ďalšie zbrane, najmä novšie, kvalitnejšie v súčasnej situácii, je fiktívny. Nešťastím je, že pri bojoch mu radia západní odborníci, o ktorých schopnostiach a skúsenostiach možno pochybovať. Chcú však škodiť Rusku. Za tvrdeniami, že treba bojovať čo najdlhšie a najviac, aby sa dosiahla lepšia pozícia pri rokovaniach, je predovšetkým tlak síl, ktoré profitujú na dodávkach, pričom neberú do úvahy rastúce ukrajinské ľudské obete a materiálne škody.
O skrývanej traume chromej kačky Joea Bidena z víťazstva Donalda Trumpa
V americkom politickom slovníku sa za chromú kačku označuje prezident USA, ktorý po voľbách 5. novembra (niekedy však aj dlhšie v poslednom roku pôsobenia) „dosluhuje“ do 20. januára, kedy je inaugurácia nového vládcu Bieleho domu. Podľa tradícií by už nemal prijímať „veľké“ rozhodnutia v domácej ani zahraničnej politike.
Volebné víťazstvo Donalda Trumpa demokrati formálne uznali. Joe Biden, ktorého kariéru tieto voľby poznačili veľkým fiaskom, pristúpil ku kroku, aký pred štyrmi rokmi D. Trump nebol ochotný uskutočniť. Urobil gesto a víťaza volieb pozval do Bieleho domu. Zdalo sa, že do inaugurácie bude relatívny pokoj. Pred voľbami totiž nechýbali ani strašenia o nepokojoch po nich, dokonca až po možnosť vypuknutia občianskej vojny.
Keby v neoliberálnej politike USA nedominovalo pokrytectvo, možno by to bolo v poriadku. Ak by sme však zhrnuli všetko, čo J. Biden a K. Harrisová v predvolebnej kampani nakydali na D. Trumpa, vyzeralo by to ináč. Porážka bola o to horkejšia, že médiá do poslednej chvíle vytvárali napätú atmosféru a tvrdili, že výsledok volieb bude veľmi tesný. Politicko-mediálne, zrejme aj manipulované, predpovede sa zase raz nesplnili. Evidentne starnúci J. Biden s prejavmi senility je zrejme nielen frustrovaný, ale aj pomstychtivý. Jeho politická morálka a kultúra má viaceré trhliny a dá sa predpokladať, že kde môže, on či jeho dosluhujúca administratíva urobiť zle D. Trumpovi či republikánom, sa o to aj pokúsi. V politike „bidenovských“ USA to môže mať aj medzinárodné dôsledky, najmä v spojení s krokmi v zástupnej vojne s RF.
Ukazovateľov úspechu D. Trump v zastaranom systéme prezidentských volieb v USA je viac. Začneme tým, čo by malo byť v demokracii rozhodujúce, hoci v USA to tak nie je. 24. novembra po spočítaní 99,2 % hlasov (teda pomaly už takmer tri týždne po voľbách ich výsledky ešte nie sú úplne spočítané), má D. Trump o vyše 2,5 mil. voličov viac ako K. Harrisová. Hoci ide o rozdiel asi 1,6 %, je víťazstvo nespochybniteľné. Na „volebnú špecialitu“ USA, voliteľov, to je oveľa výraznejšie 312 pre D. Trumpa a 226 pre K. Harrisovú. No a na dôvažok „šláger“ pred voľbami o rozhodujúcich 7 kolísavých (swing) štátoch skončil 7:0 v prospech D. Trumpa. Doplníme, že úspech republikánov vedených D. Trumpom zvyšuje aj to, že získali väčšinu v novej Snemovni reprezentantov i v doplnenom Senáte.
Jedným zo zásadných rozdielov v politickej línii D. Trumpa a J. Bidena je problém vojny na Ukrajine. D. Trump kritizoval finančnú i vojenskú podporu, ktorú zástupnej vojne USA s RF poskytovala administratíva J. Bidena. Aktivity ministra zahraničných vecí Anthonyho Blinkena a ministra obrany Austina Lloyda sú až odpudzujúce. O schopnosti J. Bidena pri jeho rastúcej popletenosti reálne hodnotiť globálnu situáciu vo svete všeobecne a vojnu na Ukrajine zvlášť vážne pochybujeme. Jeho kroky s najväčšou pravdepodobnosťou riadi z pozadia hlbinný štát. Ak jeho pôsobenie je vraj ťažko dokázať, tak jasne viditeľný je vplyv vojensko-priemyselného komplexu, ktorý, opakovane zdôrazníme, nesmierne bohatne na vojne na Ukrajine. Súčasná administratíva USA ho okrem toho na roky dopredu „zabezpečila“ lukratívnymi objednávkami. Nie všetko z toho, čo sa robí, je však aj úspešným a tak hrozí, že niektoré kontrakty nová moc zruší, čo aj vo vojensko-priemyselnom komplexe vyvoláva obavy z administratívy D. Trumpa.
O zástupnej vojne USA s RF na Ukrajine a medzinárodnom práve
Špeciálna vojenská operácia RF na Ukrajine sa všeobecne považuje za porušenie medzinárodného práva. Sú však dve zásadné súvislosti situácie, v ktorej k nej došlo.
Prvou súvislosťou je, že medzinárodné právo po rozpade bipolarity prvé prestali dodržiavať USA, ktoré pri tom využili aj NATO a niektorých ďalších spojencov. Neustále treba pripomínať, že nejde o ojedinelú záležitosť, ale o sériu vojen, ktorá sa začala bombardovaním Juhoslávie v roku 1999 a pokračovala útokmi na Irak v roku 2003, Líbyu v roku 2011 a Sýriu od roku 2014, ktorý trvá doteraz. Ani vo vojne v Afganistane v rokoch 2001 – 2021 nebolo všetko v súlade s medzinárodným právom.
Je síce pravda, že ak niekto nedodržiava medzinárodné právo, nemalo by to ďalších viesť k opakovaniu. Na druhej strane ten, kto viackrát porušil medzinárodné právo, nemá morálny nárok na kritiku iných, ktorí ho porušujú. Neboli by to USA, jediná superveľmoc v dnešnom svete, ktorá však upadá, aby si nemysleli, že oni môžu všetko a sú aj sudcom sveta (i jeho žandárom).
Druhou súvislosťou je, že Moskva od roku 2007 po vystúpení Vladimira Putina na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii viackrát vyjadrila obavy z bezpečnostného ohrozenia najmä z približovania NATO k svojim hraniciam. Zvláštny problém obáv Ruska predstavoval vývoj na Ukrajine od nelegitímnej zmeny moci po tzv. euromajdane vo februári 2014, keď ju získali agresívne rusofóbne sily. K pripojeniu Krymu k RF i k bojom na Donbase došlo najmä preto, že tam žijúci Rusi sa obávali konania novej kyjevskej moci. USA ani NATO na varovania RF, že pre ňu nebezpečný vývoj tak ďalej nemôže ísť, nereagovali.
Môžeme donekonečna meditovať o porušovaní medzinárodného práva RF v podmienkach, keď sa vo veľkom nedodržiava. Okrem toho sa uplatňuje aj dvojaký meter pri hodnotení činnosti jednotlivých štátov. K vrcholom pokrytectva „bidenovských“ USA patrí omieľanie výmyslu o potrebe dodržiavania medzinárodného poriadku založeného na pravidlách, ktoré sami vymysleli. Poriadok však nie je dostatočne vyšpecifikovaný a navyše USA a ich spojenci ho vo svojom pôsobení vo svete nerešpektujú. Najtrápnejším príkladom je „hádzanie“ rôznymi, neraz nezmyselnými a ťažko splniteľnými sankciami, voči štátom, ktoré sa niečím znepáčia USA. Na túto cestu sa vydala aj EÚ a niektoré jej členské štáty.
Ak sme pri medzinárodnom práve, tak je veľmi otázne, do akej miery je v súlade s ním charakter vojenskej pomoci, ktorý poskytujú USA Ukrajine v bojoch s Ruskom, ktoré prerástli do zástupnej vojny USA s RF. Washington v nej zneužíva ukrajinskú moc a jej ozbrojené sily za cenu veľkých ľudských obetí a materiálnych škôd. S pomocou NATO USA donútili aj vedenie EÚ a väčšinu jej členských štátov na zapojenie do tejto vojny. Treba pri tom, žiaľ, poukázať na stratu pudu sebazáchovy EÚ, ktorá sa vzdala mierového projektu z čias svojho vzniku a tieto aktivity v nej vyvolávajú sociálno-ekonomické ťažkosti, ale aj bezpečnostné problémy .
O dvoch bezpečnostno-politických frázach rusofóbov
Medzi rusofóbmi sa rozšírili dve bezpečnostno-politické frázy (v rôznych zneniach), ktoré sa ťažko napĺňajú, resp. dokazujú, ale zásadným spôsobom určujú líniu Západu. Ten sa akoby zázrakom po februári 2022 dokázal znovu pomerne pevne zjednotiť. Nájdu sa aj politici rôznej intelektuálnej i morálnej úrovne, ktorí presviedčajú, že Západ nikdy nebol taký silný, ako je dnes.
Prvou frázou je, že Rusko na Ukrajine nesmie zvíťaziť. Vzhľadom na rozsiahlosť vojny a nové prvky v jej vedení nie je jasné, ako sa má tento cieľ dosiahnuť. Obsahuje v sebe akési nebezpečné perpetuum mobile – RF ma väčší vojenský potenciál ako Ukrajina, ktorý nie je schopná kompenzovať ináč ako podporou zo zahraničia. Avšak preto, aký má charakter a ako sa dá použiť, ide len o čiastočnú, nedostatočnú kompenzáciu. Táto podporu s nedostatočným vojenským efektom sa dá vlastne predlžovať donekonečna, resp. dovtedy, pokiaľ bude mať Ukrajina ľudské zdroje na vedenie vojny. No a za tým môže prísť aj to, že ak sa skutočne nechce dopustiť víťazstvo Ruska na Ukrajine, musí vojna prerásť do otvorenej vojny USA a NATO s Ruskom, čo znamená tretiu svetovú vojnu.
Druhou frázou je, že Rusko sa chystá zaútočiť na európske štáty. Ide o zjavne manipulatívne tvrdenie, ktoré je prepojené s prvou frázou. Spravidla sa pri tom uvádza, že k tomu dôjde potom, ako RF vyhrá vo vojne na Ukrajine. Nebudeme rozoberať vojenskú nezmyselnosť tohto tvrdenia, ktoré šíria najmä Poľsko a pobaltské štáty, ale aj poniektorí premotivovaní politici. Ak zhodnotíme, s akými ťažkosťami ruské ozbrojené sily zápasia v bojoch na Ukrajine, nemožno predpokladať, že by sa Rusi pustili do dobrodružstva s vojnou proti niektorému zo štátov NATO. Na posilňovanie súčasnej rusofóbie je však dobrý akýkoľvek výmysel aj keď je hlúpy.
Záver – mier sa dosahuje oveľa ťažšie, ako sa rozpútajú boje
Detaily vojenských akcií, ktoré sa uskutočnili od 19. novembra, keď došlo k ukrajinskému útoku s použitím rakety USA ATACMS na cieľ v hĺbke Ruska, ako všetko v tejto vojne sa interpretujú rozdielne, nemá zatiaľ zmysel analyzovať. Poukážeme však na to, že západné odborné pramene spravidla uvádzajú, že útoky na ciele v hĺbke Ruska neprinesú zvrat vo vývoji vojny, ktorá, zdá sa, momentálne smeruje v neprospech Ukrajiny.
Zvláštnu pozornosť vyvolal v Rusku, na Ukrajine i na Západe prejav V. Putina po útoku raketou Orešnik. Dôrazne v ňom upozornil, že Rusko v prípade pokračujúcich útokov proti nemu je pripravené tvrdo odpovedať.
Nebudeme analyzovať vyjadrenia, ktoré sa v súvislosti s poslednou eskaláciou vojny na Ukrajine objavili. Nestojí za to analyzovať ani výlevy (niekedy až spokojnosť s eskaláciou) rusofóbnych politikov v Pobaltí, Poľsku alebo aj v ČR. Francúzsko podľa médií malo tiež umožniť útoky svojimi raketami na územie RF, ale neskôr sa ukázalo, že tak neurobilo. Nesúhlas s použitím svojich zbraní na útoky na územie RF vyjadril aj dva ďalšie veľké štáty EÚ – Nemecko a Taliansko.
Západ odmieta pripustiť, že pod jeho tlakom, ktorý sa spája najmä s aktivitami britského predsedu vlády Borisa Johnsona, Kyjev v marci 2022 odstúpil od rokovaní o mieri v Istanbule. Odvtedy sa objavilo viacero mierových plánov, ktoré však Kyjev odmieta spravidla pod zámienkou, že sú výhodné pre Rusko, ako napr. brazílsko-čínsky návrh. Kyjev sám pripravil niekoľko mierových plánov. Nenachádzajú však patričnú medzinárodnú odozvu, lebo z nich „trčí“, že sa môžu presadiť len pod tlakom Západu. Bez výsledkov (prínosu) sa skončil v júni 2024 samit o mieri na Ukrajine vo Švajčiarsku. K druhému samitu, ktorý sa avizoval ešte na tento rok, zatiaľ nedošlo a nie je ani vo výhľade.
Vojna na Ukrajine sa ani po 19. novembri nestala globálnou, ako to tvrdia poniektorí politici. Charakter, ktorý prekračuje hranice Ukrajiny a RF má odvtedy, ako sa do nej zapojila masívna, historicky nevídaná, vojenská pomoc Západu. Vznikla však situácia, že eskalácia sa po posledných udalostiach skutočne môže zvyšovať a konflikt rozšíriť aj inam.
Zopakujeme známu frázu, že akýkoľvek mier je lepší ako vojna, čo však nie je nijaký pacifizmus. Vojna má svoju krutú logiku, ktorú nedokážu bojujúce strany vždy uplatniť podľa svojich predstáv. Po tom, čo sa v posledných dňoch deje v bojoch v zástupnej vojne USA s RF na Ukrajine, znovu vystupuje do popredia požiadavka čo najskoršieho ukončenia bojov a začatia mierových rozhovorov. Ľahko sa povie, že to treba urobiť bez akýchkoľvek podmienok.
Chúlostivá je najmä otázka bezpečnostných garancií. Týka sa však nielen Ukrajiny, ale aj RF. Napriek všetkým právnym a morálnym aspektom sa stav po viac ako dva a pol ročnej vojne k hraniciam, ktoré boli v roku 1991, nedá vrátiť. Ide o pôsobenie „reálpolitiky“, ktorá v dnešnom svete dominuje.
Mierovú dohodu po vojne na Ukrajine môžu dosiahnuť len politici (sily), ktorí sú, ako sa to už viackrát v dejinách stalo, ochotní popri svojich národných záujmoch prihliadnuť aj na záujmy ľudstva. Svet je dnes veľmi rozdelený. Riešenie problémov sveta podľa záujmov USA (Západu), ktoré sa nechcú vzdať svojej predstavy o vládnutí v ňom, musí nahradiť multipolárny systém, ktorý rešpektuje aj záujmy iných globálnych síl a centier moci.
Uverejňujeme so súhlasom autora.
Zdroj: noveslovo.eu
