Prehnané označovanie parlamentných volieb za „osudové“ pre smerovanie Gruzínska nie je v jeho prípade ničím neobvyklým. Po roku 1991 sa táto fráza vo vývoji politiky so zvratmi už viackrát objavila. Dejiny Gruzínska sú dlhé i zložité a vznikli v nich rôzne možnosti interpretácie jeho súčasného politického stavu a vývoja, ktoré vedú aj k takmer stálym, ostrým politickým bojom.
Gruzínsko v regióne Zakaukazska (Južného Kaukazu) patrí k dávno osídleným územiam, na ktorých sa veľa bojovalo. O priestor mali záujem aj sily (štáty), ktoré boli mimo neho a vládcovia (aj extrateritoriálni) sa často menili. Vytvoril sa špecifický genius loci regiónu, ktorý pôsobí aj v súčasnosti. Dopĺňajú ho prvky postsovietskeho vývoja, ale i zvýšený záujem Západu získať ho do sféry svojho vplyvu.
Za kolísku gruzínskej štátnosti a kultúry sa považuje kráľovstvo Kolchida (spomína sa aj v gréckej mytológii), ktorého korene siahajú až do 13. stor. pred n. l. Pridáva sa k nemu aj kráľovstvo (kaukazská) Ibéria (v 4. stor. pred n. l.). Od začiatku 11. stor. existovalo Gruzínske kráľovstvo, ktoré sa v roku 1490 rozpadlo. Potom nad územím vládli Turci a Peržania. Cestu spod ich nadvlády hľadali gruzínski vládcovia v Rusku. V roku 1783 sa uzavrela v pevnosti v meste Georgijsk zmluva, ktorá nakoniec viedla k ruskému protektorátu. Zmluva je citlivým bodom gruzínsko-ruských vzťahov až do súčasnosti. Po rusko-perzskej vojne (1804 – 1813) sa uzavrela Gulistánska dohoda, v ktorej Perzia uznala moc Ruska nad veľkou časťou kaukazského územia. Po Októbrovej revolúcii 1917 sa Gruzínsko v máji 1918 osamostatnilo. Vo februári 1921 sa vytvorila Gruzínska sovietska socialistická republika, ktorá bola v rokoch 1922 – 1936 súčasťou Zakaukazskej socialistickej federatívnej sovietskej republiky a od roku 1936 zväzovou republikou ZSSR.
V Gruzínsku sa ešte v čase ZSSR v októbri 1990 uskutočnili prvé republikové voľby za účasti viacerých strán. Zvíťazili v nich nacionalistické sily z koalície Okrúhly stôl – Slobodné Gruzínsko. V marci 1991 bolo úspešné referendum o obnovení nezávislosti Gruzínska a v apríli vyhlásilo svoju samostatnosť. Až do rozpadu ZSSR však samostatné Gruzínsko neuznal ani jeden štát.
S osamostatnením Gruzínska už vtedy nesúhlasili Juhoosetská autonómna oblasť (existovala od roku 1922) s hlavným mestom v Cchinvali a Abcházska autonómna sovietska socialistická republika (od roku 1931) s hlavným mestom v Suchumi. Neskôr v nich došlo k ozbrojeným konfliktom. Od januára 1991 do júna 1992 to bola juhoosetská vojna a vojna v Abcházsku od augusta 1992 do septembra 1993. Vláda v Tbilisi stratila po vojnách nad oboma územiami kontrolu a dnes ide o čiastočne uznané štáty Republiku Južné Osetsko a Republiku Abcházsko.
V máji 1991 v prvých prezidentských voľbách zvíťazil disident Zviad Gamsachurdia. Už v decembri 1991 vypukla vojenská vzbura, po ktorej bol v januári 1992 nútený opustiť Gruzínsko. K moci sa dostala Vojenská rada.
V marci 1992 sa vytvorila Štátna rada, ktorej predsedom sa stal Eduard Ševardnadze, bývalý prvý tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Gruzínska a minister zahraničných vecí ZSSR v časoch perestrojky. V septembri 1992 sa Z. Gamsachurdia vrátil do Gruzínska a vznikla občianska vojna, ktorú komplikovala aj vojna v Abcházsku. E. Ševardnadze po dohode s prezidentom RF Borisom Jeľcinom zavolal na pomoc ruské vojská, pričom súhlasil so vstupom Gruzínska do Spoločenstva nezávislých štátov. Z. Gamsachurdia zomrel za neobjasnených okolností na konci decembra 1993.
V októbri 1991 sa konali prvé parlamentné voľby v samostatnom Gruzínsku. 75 poslancov sa volil v jednomandátových obvodoch a 150 v celoštátnom mnohomandátovom obvode (kvórum nebolo). Do parlamentu sa dostalo viac ako 25 strán, z toho 6 malo len po jednom a 5 po dvoch miestach. 60 poslancov bolo nezávislých. Išlo asi o jeden z „najpestrejších“ parlamentov na svete po rozpade bipolarity. Za predsedu parlamentu bol v novembri zvolený E. Ševardnadze a stal sa aj hlavou štátu. V novembri 1995 ho zvolili za prezidenta, čo sa zopakovalo v apríli 2000. V čase, keď bol na čele štátu, došlo k viacerým ozbrojeným konfliktom a vzburám a prežil aj tri pokusy o atentát.
V parlamentných voľbách v novembri 1995 zvíťazila proprezidentská strana Zväz občanov Gruzínska, ale v parlamente bolo stále ďalších 10 strán a 29 nezávislých poslancov. Zväz občanov Gruzínska vyhral voľby aj v októbri a novembri 1999. Po zavedení 5 % kvóra v parlamente zostali už len 3 ďalšie strany a klesal aj počet nezávislých poslancov.
V parlamentných voľbách 2. novembra 2003 zvíťazil proprezidentský blok Za nové Gruzínsko (bol v ňom aj Zväz občanov Gruzínska). Po vyhlásení výsledkov však vypukli veľké protesty kvôli údajným volebným podvodom, známe aj ako tzv. ružová revolúcia na čele ktorej bol kontroverzný a extravagantný právnik Micheil Saakašvili (do politiky sa dostal ako poslanec Zväzu občanov Gruzínska a bol aj ministrom spravodlivosti od októbra 2000 do septembra 2001). V októbri 2001 založil Zjednotenú národnú stranu, ktorá vo voľbách v novembri 2003 obsadila tretie miesto.
K protestom prispeli aj ťažká sociálno-ekonomická situácia obyvateľstva a rozsiahla korupcia. E. Ševardnadze 23. novembra rezignoval a 25. novembra Najvyšší súd výsledky volieb zrušil. Dočasnou hlavou štátu sa stala predsedníčka parlamentu Nino Burdžanadzeová.
V januári 2004 v predčasných prezidentských voľbách zvíťazil M. Saakašvili. Finančne ho vraj podporoval tiež kontroverzný veľkopodnikateľ Badri Patarkacišvili, blízky ruskému oligarchovi Borisovi Berezovskemu.
V opakovaných parlamentných voľbách v marci 2004 (počet poslancov za jednomandátové obvody sa zvýšil na 85) vyhrala s veľkým náskokom koalícia Zjednotená národná strana – Demokrati Burdžanadzeovej.
V záujme dokázania prowashingtonskej politiky M. Saakašvili zvýšil v roku 2004 vojenský kontingent v Iraku na 300 vojakov a v roku 2005 na 850 . S 2 300 vyslanými vojakmi do roku 2008 sa Gruzínsko stalo tretím najväčším prispievateľom do „koaličných“ síl.
V máji 2004 vyvrcholila adžarská kríza. Od júla 1921 existovala Adžarská autonómna sovietska socialistická republika (od decembra 1990 Adžarská autonómna republika, s asi 300 tis. obyvateľmi) s hlavným mestom v Batumi. Kríza vypukla vlastne po tzv. ružovej revolúcie, keď adžarská moc nesúhlasila s M. Saakašvilim a kládla mu odpor. Tbilisi tlačilo na Adžarsko, aby sa mu podriadilo. Spor sa vyriešil nekrvavým spôsobom, keď vodca v Batumi nakoniec odstúpil, ale Adžarsko stratilo svoju autonómiu.
Na jeseň 2007 sa začali protesty proti moci M. Saakašviliho a aj pod tlakom zo zahraničia bol nútený vypísať predčasné prezidentské voľby. V súlade s ústavou 25. novembra odstúpil, aby mohol viesť kampaň v predčasných prezidentských voľbách. Dočasnou hlavou štátu sa stala predsedníčka parlamentu N. Burdžanadzeová.
V predčasných prezidentských voľbách v januári 2008 však M. Saakašvili znovu zvíťazil. Aj vtedy sa objavili názory opozície, že voľby boli sfalšované.
V máji 2008 sa v parlamentných voľbách znížil počet poslancov na 75 v mnohomandátovom obvode a na 75 v jednomandátových obvodoch. Zvíťazilo Saakašviliho Zjednotené národné hnutie.
V lete 2008 sa zvyšovalo napätie okolo Južného Osetska. 8. augusta 2008 (v deň začiatku Letných olympijských hier v Pekingu) Gruzínsko zaútočilo na územie Južného Osetska aj na pozície ruských mierových síl, pri čom zahynuli i civilné osoby. Prezident RF Dmitrij Medvedev vydal rozkaz na zásah ruských vojsk. Pri riešení konfliktu, ktorý sa často označuje za rusko-gruzínsku vojnu, sa angažoval francúzsky prezident Nicolas Sarkozy. 12. augusta Moskva vyhlásila ukončenie operácie na prinútenie Gruzínska k mieru. Do Moskvy priletel N. Sarkozy a ešte v ten deň sa prijal Plán Medvedev – Sarkozy, ktorý vytýčil princípy mierového riešenia konfliktu. Po úpravách 9. septembra plán podpísal aj M. Saakašvili. Poznamenáme, že „slávnou“ sa v médiách stala snímka ako si v nervozite počas bojov žuje koniec svojej kravaty.
RF 26. augusta 2008 oficiálne uznala Južné Osetsko a Abcházsko, ktorých vojská sa zapojili do bojov ako nezávislé štáty. V správe vyšetrovacej komisie EÚ, ktorá bola zverejnená v septembri 2009, sa uviedlo, že vojnu vyvolalo Gruzínsko, ale zodpovednosť za ňu nesie aj RF, lebo jej politika prispievala k stupňovaniu napätia.
Gruzínsko 2. septembra 2008 prerušilo diplomatické vzťahy s RF, ktoré dodnes nie sú obnovené. V roku 2009 vystúpilo aj zo Spoločenstva nezávislých štátov. Vo februári 2010 bol M. Saakašvili v RF označený za personu non grata.
V parlamentných voľbách v októbri 2012 sa víťazom stala strana Gruzínsky sen, ktorá opakovane zvíťazila aj v októbri 2016 a v októbri 2020 a v októbri 2024.
Aj druhý prezidentský mandát M. Saakašvilliho sprevádzali protesty, ktoré požadovali jeho odstúpenie. Prvé boli od apríla do júla 2009 a druhé v máji 2011.
V októbri 2013 bol za prezidenta zvolený Giorgi Margvelašvili, nestraník (bývalý člen Gruzínskeho sna). Symptomatické pre nevypočítateľné správanie M. Saakašviliho sa stalo, že nepočkal ani na koniec druhého mandátu a na konci októbra 2013 odletel do Bruselu a neskôr prednášal na univerzite v USA. Neštandardné pôsobenie M. Saakašviliho pokračovalo od roku 2014 na Ukrajine, kde podporoval tzv. oranžovej revolúcie v roku 2004, ako aj tzv. euromajdanu na prelome rokov 2013 – 2014. Sú zdroje, ktoré tvrdia, že na streľbe proti ukrajinským bezpečnostným zložkám sa podieľali ostreľovači z Gruzínska. V roku 2014 prišiel na Ukrajinu, kde sa po čase v dostal do vážnych sporov s kyjevskou mocou a krátko bol aj väzený. Vo februári 2018 bol deportovaný do Poľska. Po víťazstve Volodymyra Zelenskeho vo voľbách sa vrátil na nejaký čas vrátil na Ukrajinu.
V júli 2014 bol M. Saakašvili obvinený gruzínskou prokuratúrou zo zneužitia právomocí pri zákroku proti opozičnej akcii v novembri 2007 a ďalších trestných činov. Neskôr boli doplnené aj ďalšie obvinenia.
Vo voľbách v novembri 2018 bola v druhom kole zvolená za prezidentku prvýkrát žena – Salome Zurabišviliová. Kandidovala ako nestraníčka, ale v minulosti bola členkou Spoločenského hnutia Salome Zurabišviliovej, ktoré založila v roku 2005 a nasledujúci rok sa premenovalo na stranu Cesta Gruzínska. V novembri 2010 ohlásila odchod z politiky, lebo podľa nej v Gruzínsku nie je demokracia a nemôže v ňom pôsobiť opozícia.
Na konci septembra 2021 sa M. Saakašvili ilegálne vrátil do Gruzínska. 1. októbra ho zadržali a umiestnili do väzenia. Bol obvinený aj z nezákonného prekročenia hraníc. Vznikli protestné akcie za jeho prepustenie z väzenia. Tam opakovane držal hladovku a jeho zdravotný stav sa zhoršil tak, že bol prevezený do nemocnice, ale po krátkom čase ho vrátili do väzenia, kde je doteraz.
Prehľad politického vývoja Gruzínska po roku 1991 doplníme tým, že dosiaľ malo 16 riadnych predsedov vlád, pričom od decembra 1995 do februára 2004 vládu viedol štátny minister. Súčasný predseda vlády Irakli Kobachidze z Gruzínskeho sna je vo funkcii od februára 2024 a odvtedy je aj generálnym tajomníkom strany.
Stranícka príslušnosť predsedov vlád do roku 1995 bola: Okrúhly stôl – Slobodné Gruzínsko a 2 nestraníci. Z 5 štátnych ministrov boli štyria zo Zväzu občanov Gruzínska a jeden zo Zjednoteného národného hnutia. Od roku 2004 boli traja predsedovia vlád zo Zjednoteného národného hnutia, 3 boli nestraníci a od októbra 2012 je už nepretržite siedmy premiér z Gruzínskeho sna. Dôkazom zložitosti politických pomerov je, že predseda vlády Zurab Žvanija (Zjednotené národné hnutie) vo februári 2005 zomrel za nevyjasnených okolností. Príčinou jeho smrti bola podľa oficiálnej verzie otrava plynom z pokazeného ohrievača, ale v jej objasnení sú niektoré problematické miesta.
Zopakujeme, že aj tento všeobecný prehľad svedčí o tom, že ide o krajinu so zložitými pomermi a viacerými zvláštnosťami. Tieto pomery sa vytvárali dlhý čas a ich „prebudovanie“ podľa vzoru (neoliberálneho) Západu je veľmi ťažko uskutočniteľné a prináša nové problémy.
Tradičným náboženstvom Gruzíncov je pravoslávie. Gruzínska pravoslávna cirkev je jednou z 15 autokefálnych (nezávislých, nepodliehajúcich žiadnej vonkajšej autorite) pravoslávnych cirkví. V gruzínskej ústave, v ktorej je zakotvená nezávislosť štátu od cirkvi, sa poukazuje na dôležitú historickú úlohu Gruzínskej pravoslávnej cirkvi. Hypoteticky pravoslávie môže byť aj jednou z príčin, že Západ sa snaží získať Gruzínsko do svojej sféry záujmov a „vytrhnúť“ ho z ruskej sféry.
Gruzínsko má však vo vzťahoch s Ruskom historicky i aktuálne viacero sporných miest a problémov. Hľadať v ňom proruské smerovanie je len jedným zo špecifických prvkov strachu Západu zo svojho úpadku.
Snaha o prozápadné smerovanie Gruzínska zatiaľ neviedla k úspechom, čo vidieť aj na problémoch, ktoré spôsobila moc M. Saakašviliho. E. Ševardnadze v júli 2012 v interview uviedol, že ľutuje, že v čase tzv. ružovej revolúcie odovzdal moc M. Saakašvilimu a ospravedlnil sa občanom za to. Politiku M. Saakašviliho kritizovala uviedol, že nemal inú možnosť ako len rezignovať. Časť ľudí sa však stále nechá nahovoriť na „výhody“ západnej orientácie, pričom významnú úlohu zohráva manipulácia zvonku.
