Časť I – Politická kariéra a názory Giorgie Meloniovej
V Pekingu bola 27. – 31. júla na pozvanie predsedu Štátnej rady (vlády) Čínskej ľudovej republiky (ďalej len ČĽR) Li Čchianga na návšteve predsedníčka talianskej vlády Giorgia Meloniová. Návšteva mala geopoliticky celkom iný charakter ako predchádzajúca návšteva ministra zahraničných vecí Ukrajiny (pozri O pozadí a súvislostiach návštevy ukrajinského ministra zahraničných vecí v Číne, Denník VV, 2. augusta 2024 ). Vzhľadom na to v aktuálnej globálnej situácii, považujeme za vhodné zaoberať sa širšími súvislosťami talianskej návštevy.
Spomínaný príspevok: František Škvrnda st.: O pozadí a súvislostiach návštevy ukrajinského ministra zahraničných vecí v Číne:
Vo vzťahu k ČĽR majú vzťahy EÚ i jej členských štátov veľký problém. Najmä európska pravica v celom svojom spektre trpí ťažkou paranojou z Pekingu. Z akejsi iracionálnej zotrvačnosti na neho stále nevyberane útočí (časť aj s podlízavou snahou zavďačiť sa USA). Zároveň cíti, a občas sa niekto aj ustráchane ozve, že by sa s ním v podmienkach „superkrízy“ EÚ malo viac spolupracovať, ale málokto sa k tomu odhodlá.
ČĽR sa vo vzťahu k štátom EÚ správa pokojne a vytrvalo a pridržiava sa svojej línie. Vychádza pri tom z iných politických, ekonomických i bezpečnostných „parametrov“ ako globálne konanie Západu, ktorý je v úpadku. Prejavom krízy Západu sú aj často sa meniace vládnuce strany (sily) a ich vodcovia. K týmto pomerom Peking pristupuje pragmaticky a zmeny nekomentuje, ale ich berie na vedomie a snaží sa udržiavať kontinuitu medzištátnych vzťahov.
Pozvanie G. Meloniovej do Pekingu nebolo náhodné. Ju a i jej politiku majú v ČĽR „preštudovanú“ dôkladnejšie, než sa dá charakterizovať v príspevku takéhoto typu. Narodila sa v roku 1977, patrí teda k mladšej generácii politikov, ktorí majú silne vyvinutú túžbu po moci a aj potenciál rozvoja. V podmienkach EÚ môže dosiahnuť viac, pričom jej pôsobeniu „napomáhajú“ rastúce obavy tradičnej európskej stredovej pravice a ďalších neoliberálnych „stredových“ síl zo straty moci a zvyšujúceho sa vplyvu konzervatívnych a nacionalistických strán a hnutí.
Čína sa aj v prípade Talianska, ktoré je jej štvrtým najväčším obchodným partnerom v EÚ, v prvom rade pozerá na potenciál rozvoja hospodárskych vzťahov. Brusel je však v oblasti hospodárskych vzťahov s Pekingom pod silným tlakom Washingtonu, ktorý bráni rozvíjaniu vzájomne výhodnej spolupráce. K „dobrým“ zvykom politikov EÚ i jej členských štátov stále patrí aj poučovanie Číny podľa washingtonského vzoru, čo a ako by mala robiť. Peking na to reaguje s nadhľadom, len občas poznamená, aký je dnes Západ „silný a veľký“ a kam doviedol svet. Pokojne však vyčkáva, lebo situácia Západu sa nezlepšuje.
Dlho vytváranú líniu politiky EÚ G. Meloniová (ani Taliansko) nemôže prelomiť. Taliansko ako člen G7 patrí tiež k pevným stĺpom Západu, ale predsa len má niekedy iné „správanie“ voči svetu ako ďalší členovia skupiny z EÚ, Nemecko a Francúzsko. Stalo sa aj jediným členom G7, ktorý sa zapojil do čínskej Iniciatívy pásma a cesty (ďalej len IPC), čo vzbudilo na Západe nevôľu a G. Meloniová od nej vypočítavo, aby sa zapáčila Washingtonu, odstúpila.
Na adresu Číny sa G. Meloniová okrem odstúpenie od IPC, vyjadrila v minulosti viackrát nie práve najvhodnejšie. Peking veľkodušne „zabudol“ na jej pózu z „politickej mladosti“ v auguste 2008, keď v duchu západného pravicového ťaženia proti ČĽR vyzvala talianskych športovcov na bojkot otváracieho ceremoniálu XXIX. letných olympijských hier ako prejav nesúhlasu s politikou čínskej vlády voči Tibetu. Dokonca aj doma ju za to kritizovali premiér Silvio Berlusconi i minister zahraničných vecí Franco Frattini. Pri návšteve sa však stretla s ústretovým prijatím ako hlava významného štátu. Len na okraj doplníme, že na cestu zobrala so sebou ako slobodná matka aj 8-ročnú dcéru.
O medzníkoch politickej kariéry Giorgie Meloniovej
Za vyše 30 rokov pôsobenia v talianskej politike, kde začínala, dá sa povedať od „piky“, sa G. Meloniová stala úspešnou a vyhranenou političkou. Predstavuje neštandardnú osobnosť, ktorá sa sformovala vo vývoji talianskej politiky po rozpade tradičných veľkých strán v 90. rokoch minulého storočia. Zaradila sa k popredným predstaviteľom súčasných západných pravicových vládnych kruhov, ktoré stavajú na populizme, ale pokrytecky to odmietajú priznať.
Aj v chaose vo svete „monopolu“ na pravdu zostáva politické šťastie vrtkavé, čo pocítia neraz í, ktorí sa príliš spoliehajú na vlastné schopnosti politicky lavírovať a špekulovať všakovakým spôsobom. Posledným príkladom neželaných následkov samoľúbosti a sebapreceňovania sa stal Emmanuel Macron.
V stručnom prehľade vývoja politickej praxe a názorov G. Meloniovej sa opierame o bežne, ale voľne používané politicko-mediálne pojmy a teda aj jeho závery treba vnímať v tomto rámci a nejde o komplexnú charakteristiku. V politike sa začala angažovať už v 15 rokoch v Mládežníckom fronte Talianskeho sociálneho hnutia – Národnej pravice (Movimento Sociale Italiano – Destra Nazionale). Talianske sociálne hnutie sa považovalo za neofašistickú stranu, lebo bola založená v roku 1946 stúpencami Benita Mussoliniho. Od roku 1972 pôsobila so zmeneným názvom a vo svojej činnosti prešla k zvýrazňovaniu národného konzervativizmu. V roku 1995 bola rozpustená.
V roku 1996 sa G. Meloniová stala manažérkou hnutia Študentskej akcie (Azione Studentesca). Hnutie pôsobilo v rámci strany Národná aliancia (Alleanza Nazionale), ktorá bola pokračovateľkou Talianskeho sociálneho hnutia – Národnej pravice a patrila naďalej ku krajnej pravici. V rokoch 1998 – 2002 bola poslankyňou za Národnú alianciu v zastupiteľstve provincie Rím.
Po angažovaní sa v Národnej aliancii získala v roku 2006 za stranu kreslo v Snemovni poslancov. Odvtedy sa vo všetkých nasledujúcich parlamentných voľbách (2008, 2013, 2018 a 2022) znovu stala poslankyňou. Na zasadnutí parlamentu v apríli 2006 bola zvolená za jeho podpredsedníčku a post vykonávala do apríla 2008. V máji 2008 bola menovaná za ministerku mládeže vo vláde S. Berlusconiho a stala sa najmladšou ministerkou (i ministrom) v histórii zjednoteného Talianska (od roku 1861).
Strana Národná aliancia v marci 2009 ukončila pôsobenie a zlúčila sa s Vpred Taliansko (Forza Italia) na krátky čas do strany Ľud slobody (Il Popolo della Libertà), ktorá bola v roku 2013 rozpustená. Už v decembri 2012 G. Meloniová spoluzakladala stranu Bratia Talianska (Fratelli d’Italia), ktorá sa znovu zaradila medzi krajne pravicové sily. V marci 2014 sa stala predsedníčkou strany.
V parlamentných voľbách vo februári 2013 Bratia Talianska nedosiahli kvórum 4 %, ale ich kandidáti získali poslanecké miesta v rámci koalície. Vo voľbách do Európskeho parlamentu (ďalej len EP) v roku 2014 strana kreslá nezískala. Neúspechom skončila aj kandidatúra G. Meloniovej na primátorku Ríma v roku 2016.
V marci 2018 v parlamentných voľbách začal vzostup Bratov Talianska, keď v rámci stredovo pravicovej koalície už prekročili kvórum. V roku 2019 získali kreslá aj vo voľbách do EP. G. Meloniová, ktorá bola vedúcou kandidátky, sa miesta europoslankyne vzdala.
V parlamentných voľbách v septembri 2022 bola G. Meloniová už vedúcou víťaznej stredovo pravicovej koalície. Bratia Talianska získali 26 % hlasov, čo bolo najviac zo všetkých strán. V októbri 2022 prezident Sergio Mattarella vymenoval G. Meloniovú ako prvú ženu v talianskych dejinách za predsedníčku vlády. Nová vláda sa v médiách hlavného prúdu označuje za najpravicovejšiu vládu v Taliansku od druhej svetovej vojny. Napodiv sa proti nej medzinárodne takmer neútočí, tak ako proti iným „nacionalistickým“ vládam .
Úspechy Bratov Talianska pokračovali aj v tohtoročných voľbách do EP. Zvíťazili s 28,8 % hlasov a získali 24 zo 76 talianskych kresiel. Tento úspech však pre G. Meloniovú, ktorá sa opäť vzdala kresla europoslankyne (mala viac ako 2,4 milióna preferenčných hlasov), zhorkol. Bratia Talianska sa síce stali najpočetnejšou skupinou vo frakcii Európskych konzervatívcov a reformistov (ďalej len EKR), ktorá je štvrtá najväčšou v novom EP (pri všetkej úcte k EP nebudeme písať o sile frakcií v nej, ale len o početnosti pre hlasovanie, lebo to zodpovedá ich úlohe v bruselskej mašinérii). Nebola však pozvaná na stretnutie o „delení“ funkcií po voľbách. Darmo frakcia EKR pred voľbami vylúčila zo svojich radov Alternatívu pre Nemecko, medzi „najlepšie“ frakcie s „monopolom“ na pravdu v EÚ ju nezaradili.
Médiá hlavného prúdu uvádzajú G. Meloniovú vo všelijakých pochybných rebríčkoch medzi mocnými a vplyvnými politickými osobnosťami Európy i sveta, ale vízia o nej ako „silnej žene“ v EÚ, sa zatiaľ celkom nenaplnila. Neostáva jej nič iné, ako pokračovať v lavírovaní medzi prispôsobovaním sa Bruselu a cítením svojich voličov. Nepríjemným prekvapením pre Bratov Talianska sa stalo, že strany s ktorými počítali, prešli po voľbách do iných frakcií, čím jej početnosť nebola taká, ako pôvodne počítali. Hoci majú viac poslancov ako v starom EP, početne ich predbehla novovytvorená frakcia Vlastenci pre Európu, ktorá sa navyše zaraďuje medzi „toxické“.
O vývoji politických názorov Giorgie Meloniovej
Preskočíme pôsobenie G. Meloniovej v Mládežníckom fronte Talianskeho sociálneho hnutia – Národnej pravici. Pri aktivitách v Národnej aliancii, kde sa angažovala od roku 1996, sa jednoznačne hlásila ku krajnej pravici. Malou výnimkou bola strana Ľud slobody, ktorá vystupovala „len“ ako konzervatívna pravica. Pôsobenie G. Meloniovej v Bratoch Talianska od konca roku 2012 sa v médiách i akademických kruhoch objasňuje znovu ako jej príklon ku krajnej pravici.
Zmenu v pôsobení G. Meloniovej znamenal september 2020, keď sa dostala na čelo Strany EKR a vystupuje už na celoeurópskej úrovni. Strana EKR patrí k nejasno a podivne nadnárodne pôsobiacim stranám, ktoré umelo delia a komplikujú politické pomery v Európe. Okrem EÚ vystupujú napr. aj v Rade Európy, či Parlamentnom zhromaždení NATO a i. Strana EKR vznikla v roku 2009 po vytvorení frakcie EKR v EP. Pôvodne sa menovala Aliancia EKR a pod súčasným názvom vystupuje od roku 2019. Má pestré zloženie a tvoria ju najmä sociálne a národne konzervatívne, pravicovo-populistické, krajne pravicové a euroskeptické subjekty, medzi ktorými sú značné rozdiely a v zložitejších otázkach majú problémy dohodnúť sa. V strane je aj think-tank Nový smer – Nadácia pre európsku reformu (New Direction – The Foundation for European Reform) a mládežnícka organizácia Európski mladí konzervatívci (European Young Conservatives). Strana však svojich duchom i pôsobením vyvoláva značnú nevôľu „najlepších“ síl, ktoré si myslia, že majú v EÚ „monopol“ na pravdu, ale keď to potrebujú, tak s ňou spolupracujú.
Po vstupe do politiky na celoeurópskej úrovni sa G. Meloniová premyslene bráni označovaniu za krajne pravicovú političku. Podľa médií vystupuje v duchu pravicových, národno-konzervatívnych a kresťanských hodnôt. Voči viacerým neoliberálnym konceptom však naďalej zostáva kritická (najmä LBGT a migrácia). V rozhovore v septembri 2020 uviedla, že „zastupuje“ pravicovú blairovskú tretiu cestu a podporuje konfederačný model Európy s národmi, ktoré spolupracujú, ale zostávajú suverénne.
V rámci zahraničnej politiky Bratov Talianska pokračovala v talianskej atlantickej línii, ale v USA komunikuje viac s Republikánskou stranou. Vo februári 2022 G. Meloniová vystúpila na výročnej schôdzi Konzervatívnej politickej akčnej konferencie (Conservative Political Action Conference) na Floride a vyzvala na obhajobu myšlienok konzervativizmu pred progresivistami. Takéto kroky však vládnuce bruselské neoliberálne sily príliš neoceňujú.
Z prvého prejavu G. Meloniovej vo funkcii premiérky médiá hlavného prúdu vyberali pre ňu nezvyklú kritiku fašizmu a ústretovosť voči EÚ, ktorú chce zlepšiť. Aj v ďalších vystúpeniach zvýrazňuje konzervatívnu líniu pôsobenia Bratov Talianska a odmieta jej obviňovanie z postfašistických koreňov. Jej vláda napriek strašeniu neoliberálov vystupuje ako umiernený a spoľahlivý partner Bruselu. Ekonomicky sa drží neoliberalizmu a politicky je na pozíciách atlantizmu, rusofóbie a kritiky Číny. Zohráva protirečivú úlohu aj pri posune politiky EÚ doprava (vtedy je jej orientácia v Bruseli vítaná).
V Európe sa G. Meloniová mediálne často porovnáva s Marine Le Penovou. Vidí sa aj jej blízkosť s Viktorom Orbánom. Vzhľadom na pozitívny vzťah k anglosaskému svetu sa spájala aj s bývalým predsedom britskej vlády Rišim Sunakom. Bratov Talianska mediálne zaraďujú často do jedného „vreca“ najmä so stranou Vox v Španielsku a Právo a spravodlivosť v Poľsku. Snaha G. Meloniovej nedostať sa do zbytočných sporov s Bruselom, však tieto „spájania“ robí relatívnymi. Nebudeme sa preto zaoberať ani tým, čo všetko sa v médiách uviedlo o politických vzťahoch G. Meloniovej s Ursulou von der Leyenovou.
