Robert Fico prišiel s nápadom, ako prevychovať novinárov. Podľa slov premiéra by mal byť novinárom iba ten, kto vyštudoval žurnalistiku alebo si urobil rekvalifikačný kurz. Novinári si vraj píšu, čo chcú a nenesú za svoje slová zodpovednosť.
Do istej miery sa dá s premiérovým vyjadrením súhlasiť. V dvadsiatom storočí sa z novinárov stala štvrtá moc, čo najlepšie ilustruje aféra známa ako watergate. Novinári sa stali synonymom odvahy a hľadania pravdy. To na Slovensku platilo približne do roku 2014, kým k nám nedorazila vlna liberálneho kulturkampfu. Vo chvíli, keď novinári podľahli ideológii sa zo strážcov demokracie stali zúriví vlci. Hlavný prúd žurnalistiky de facto prebral úlohu, ktorú mala v minulosti inkvizícia. Mainstreamové média dnes distribuujú rešpekt a určujú, kto bude v spoločenskom rebríčku ,,padouch“ a kto ,,obeť“. Kto je dobrý anjel a kto kacír proti liberálnemu poriadku. Fico si túto skutočnosť uvedomuje. Sám je kacírom a padouchoum v očiach hlavného prúdu už dobrých pätnásť rokov. Vie, že svoju reputáciu nenapraví, preto si vo vzťahu k médiám môže dovoliť akékoľvek vyjadrenia. Nemá čo stratiť. Dobre vie, že problém úpadku médií určite nevyrieši povinná škola ani kurz. Tento problém je v podstate problémom spoločenským. Viac ako povinná organizácia pre novinárov absentuje na Slovensku štrukturálne myslenie a elity, ktoré by boli schopné vidieť za obzor svojich mecenášov a kmeňového usporiadania spoločnosti, kde sa delíme na ,,slniečkárov a konšpirátorov“, alternatívu a mainstream, hľadačov a vlastníkov pravdy atď. Orwell ani Chesterton žurnalistiku neštudovali. Čo ich robilo výnimočnými a nadčasovými? Originalita a nadčasové vnímanie reality.
Autor: Dominik Petruška
