S prichádzajúcim času adventu si kladiem otázku, prečo sa nedokážeme, nedokážu politici oslobodiť od prízemnosti bežných pletiek, hnevu a frustrácie.
Uvedomujem si, že vyrastáme a rozvíjame sa v rôznych prostrediach, s rôznymi hodnotami a presvedčeniami o svete. Nie je jednoduché spolu existovať v takomto koktejli vnímania, cítenia a myslenia.
Podľa psychológie je to pestrofarebná zmes, kde všetky farby je ťažko vnímať. Práve v pestrosti názorov je pravdepodobnejšie, že budú vznikať nezhody.
Jemnejšie sa budú prejavovať ako výmeny názorov, tvrdšie ako konflikty, odlúčenia, urážanie a hádky.
Napokon sme tomu svedkami v našom súčasnom parlamente.
Jedným z kameňov úrazu je práve jednostranný, jednofarebný pohľad na vec. Deje sa nám to často.
Buď nevieme popustiť z nášho pohľadu na vec my alebo ten druhý, alebo obaja naraz. Každý máme svoju pravdu.
A práve presýtenosť vlastnou pravdou hlavne o politických elít, nás môže priviesť ku katastrofe.
Nie je totiž náhodou, že máme radi jednostrannosť. V jednostrannosti je sila. Pomáha nám udržať bezpečné hranice našej osobnosti, bezpečné hranice našej rodiny, našich presvedčení o živote a o tom, ako by mal spravodlivý a bezpečný svet vyzerať.
Prečo sa teda dokážeme rozdeliť alebo aj ublížiť si slovami a činmi? Veď chceme to dobré na obidvoch stranách.
Prečo chcenie dobra na obidvoch stranách môže vytvoriť aj zlo? Jednou z odpovedí na prečo by sme mohli nájsť vo vyššie spomenutej rôznorodosti a v bezpečnej jednostrannosti. Ak však ostávame na jednej strane, konflikt sa skôr prehlbuje a polarizuje.
Čo by nám mohlo, hlavne politikom posunúť sa v prehlbujúcom sa konflikte rôznorodosti, bez toho, že by som musel vopred niečo zásadné meniť na svojich hodnotách a presvedčeniach.
Všimnime si svoje silné emócie. Hnev, strach, des, odpor, znechutenie, to všetko nám skôr berie schopnosť komunikovať.
Obyčajný záujem a snaha porozumieť tomu druhému. Na chvíľu odložiť svoje zásadné nie.
Skúsiť sa zaujímať o druhú stranu. Odložiť nabok kritizovanie, bojovanie, hodnotenie. Pýtať sa, zaujímať sa, vypočuť. To predsa ešte neznamená súhlasiť.
Ak sa nám však podarí neostať na hranici svojej jednostrannosti a skúsime byť zvedaví a skúmať aj názor a pravdu druhých, niekedy postačí len vypočutie môžeme sa stretnúť na spoločnej pôde ľudskosti, kedy obsahové a myšlienkové názory nie sú až tak dôležité.
Bez pokory k sebe, k svojim zlyhaniam a možnostiam narcizmus človeka rastie do závratných výšok a praská, zanechávajúc dušu v prázdne.
