Eduard Chmelár: ČO BY SME SI MALI ZAPAMÄTAŤ ZO SLOVENSKÉHO NÁRODNÉHO POVSTANIA?

V dnešný sviatočný deň myslím najmä na svojich starých rodičov. Na dedka Felixa Chmelára, ktorý ako internovaný antifašista ušiel z väzenia, len aby sa mohol ako vojak povstaleckej armády zúčastniť na najtuhších bojoch s nacistami a ani po porážke SNP nezutekal a prežil krutú zimu v horách s partizánmi. Ale aj na starkých Dubínyovcov, účastníkov neskutočne hrdinských bojov o Čierny Balog, keď spolu s hŕstkou partizánov dva dni vzdorovali 700-člennej nacistickej presile. Stará mama Dubínyová však najčastejšie spomínala na povojnové útrapy. „Pamätaj si, banderovci boli stokrát horší ako nacisti,“ prízvukovala mi žena, ktorá prežila najhoršie nacistické peklo, ale vždy sa triasla, keď hovorila o vyčínaní banderovcov v okolí horárne Šaling.

A ja som si spomenul na to, čo zaznamenal Jozef Cíger Hronský vo svojom románe Svet na trasovisku, ktorý síce Povstanie vôbec nepochopil, ale niektoré otázky, ktoré zanechal, nemožno prejsť bez povšimnutia. O Ukrajincoch napísal toto: „Ukrajinci všetci pomáhali Nemcom proti Rusom, vraždili spolu s Nemcami, kradli, majú zlata, šperkov, všetkého, ale žobrú… Ukrajinskí utečenci celé týždne stáli s vozmi a mrzli na jarmočisku v Dlhom, hovorilo sa, že ich idú po okrese porozdeľovať, ale nechcel to ani okres, ani Ukrajinci sami. Domáhali sa, aby mohli odísť ďalej na západ…“

Nič sa nezmenilo. Ani ľudské charaktery nie. Toto slávne Povstanie je jedným zo základných zdrojov našej národnej hrdosti. A to napriek tomu, že vôbec nebolo celonárodné, bolo skôr občianskou vojnou. Často uľavujeme svojmu svedomiu, že to bolo povstanie proti nemeckej okupácii, akoby sme chceli našu temnú fašistickú minulosť zbabelo preniesť na niekoho iného. Lenže pri tom zabúdame, že pôvodným cieľom odboja bolo uskutočniť štátny prevrat bez jediného výstrelu, odovzdať Slovensko do rúk Červenej armády a ochrániť ho tak pred vojnou. Čiže prvotným nepriateľom bol domáci Tisov režim. A ten sa so svojimi odporcami nijako nemaznal.

Keď vypuklo Povstanie, pomáhali ho potláčať aj domáci zradcovia a kolaboranti z Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy. Nad ich krutosťou krútili hlavami aj samotní nacisti. Udávali, mučili, vraždili. No ani medzi samotnými účastníkmi SNP neboli iba samí hrdinovia. Boli medzi nimi aj vypočítaví ľudia. Niektorí sa pridávali na poslednú chvíľu, bývalí ľudáci si zachraňovali kožu, iní nevydržali a utiekli, no po vojne sa o to hlučnejšie hlásili k svojej povstaleckej minulosti. A tak neraz nájdete v záznamoch gardistu, ktorý sa stal povstalcom, po vojne bol krátko demokratom, aby rýchlo patril medzi tých, ktorí tu zavádzali stalinistický režim a ešte stihol stať sa disidentom. Sme pripravení hovoriť otvorene aj o tomto? Sme pripravení uniesť čistú pravdu o SNP?

Najpresnejšie to vyjadril pred tridsiatimi rokmi spisovateľ a účastník SNP Vladimír Mináč: „Dostať sa na povstalecké územie si nevyžadovalo veľa odvahy. Odvaha sa začínala počas Povstania: v trvaní a vytrvaní. Povstanie samo seba zdecimovalo po ústupe do hôr. Do hôr ustúpila iba ak tretina povstalcov a dve tretiny sa prikryli slamou alebo zemiakmi, a tak pretrvali. Na našom veľkorysom pokuse chýbala práve vytrvalosť.“ Takto sa poschovávala aj väčšina politikov povstaleckej Slovenskej národnej rady. Nedôslednosť vyčítal Slovákom už Alexander Matuška, keď hovoril o slovenskom „trochárstve“. A je to vlastnosť, ktorá už veľakrát stála pri našich historických porážkach.

O to viac vyniká hrdinstvo, statočnosť a nezlomnosť tohto človeka na fotografii. Keď sa u nás organizovala súťaž o „najväčšieho Slováka“, hlasujúci si na neho ani len nespomenuli. A predsa si myslím, že generál Rudolf Viest patrí medzi najväčšie postavy našich moderných slovenských dejín a zaraďujem ho do jedného šíku s Ľudovítom Štúrom, Milanom Rastislavom Štefánikom či Alexandrom Dubčekom. Viest bol vlastencom telom i dušou. Pred zasadnutím Snemu Slovenskej krajiny, ktorý 14. marca 1939 pod nátlakom Adolfa Hitlera vyhlásil štátnu samostatnosť, podpísal spolu s bývalými legionármi memorandum, v ktorom predstaviteľov štátu varoval: „Kladieme vám na srdce, aby ste nezneucťovali slovenskú národnú česť a pamiatku našich mŕtvych druhov na čele s generálom M. R. Štefánikom.“ Viest nebol len veliteľom povstaleckej armády, ale uvažoval aj politicky a keby to prežil, stal by sa bezpochyby významným slovenským štátnikom. Na čelo Povstania sa postavil vo chvíli, keď už bola jeho porážka nevyhnutná a keď musel tušiť, ako dopadne. Napriek tomu to zobral ako vlasteneckú povinnosť.

Jeho prvé slová, ktorými sa prihovoril frustrovaným povstalcom po príchode na Slovensko prostredníctvom Slobodného slovenského vysielača, majú silu Churchillových prejavov: „Bratia, máte lásku a obdiv celého sveta. Obete, ktoré ste doteraz priniesli, nebudú márne, keď v odhodlanom boji vydržíme, nepovolíme a vlasť si ubránime. Správne ste pochopili, že nastala dejinná chvíľa zúčtovať s naším odvekým nepriateľom. Váš obranný boj za oslobodenie našej vlasti má historický význam a sleduje ho s uznaním celý svet. Spoločným úsilím dosiahneme víťazstvo a naša sloboda nezahynie, ale zosilnie. Po viac ako piatich rokoch sa vraciam na Slovensko. Nevraciam sa sem ako hosť, ale hlásim sa do práce. Keď som opustil Slovensko, odišiel som s dôverou v srdci; s dôverou, že nie je možné, aby násilie triumfovalo. Vraciam sa s istotou, že naša spravodlivá vec sa blíži k víťaznému koncu. Keď som v roku 1939 opúšťal Slovensko, bola na ňom pečať hanby. Vraciam sa, keď je na Slovensku pečať hrdinstva a odvahy. Viem, že nás čakajú ťažké úlohy. Nemôžem vám sľúbiť, že sa nám to podarí. Môže sa to však podariť jedine tak, ak budeme všetci ťahať za jeden povraz, ak budeme všetci na svojich miestach konať svoje povinnosti. Všetci sme dnes vojaci, jeden pracuje perom, druhý lopatou, tretí puškou. Každý musí pracovať pre jeden spoločný cieľ, ktorým je víťazstvo.“

Napriek obrovskému úsiliu sa mu nepodarilo zabrániť kritickému vývoju na fronte. Nikdy však nekapituloval a po dobytí Banskej Bystrice vydal rozkaz na ústup do hôr a pokračovanie v partizánskej forme boja. Rozkaz však splnila iba tretina povstalcov… Je našou národnou hanbou, že generálov Viesta a Goliana napokon zradili a ich úkryt prezradili Slováci. Generál Rudolf Viest sa však zachoval mimoriadne statočne. Keď sa Nemci začali vyhrážať, že vypália celý Pohronský Bukovec, rozhodol sa dobrovoľne sa vydať do rúk Nemcom. Generál Golian sa spočiatku nechcel vzdať, ale Viest ho rázne zahriakol, že nemôže dopustiť, aby trpeli chudobní ľudia. Na to obaja hrdo zostúpili z povaly domu.

Generál Viest sa správal dôstojne aj počas výsluchu, čím vzbudzoval obdiv a rešpekt aj u svojich nepriateľov. Na jeho vypočúvanie do Bratislavy sa prišli pozrieť zo zvedavosti dokonca aj premiér Štefan Tiso, ríšsky protektor K. H. Frank a šéf Úradu propagandy Tido Gašpar. Posledný menovaný napísal o tomto stretnutí Ferdinandovi Čatlošovi v liste zo 17. júla 1967 toto: „Musím povedať, že Viest bol vo forme. Veľmi dôstojne sa správal. Bol mužný a nebojácny.“ K. H. Frank po vojne počas výsluchu povedal, že generál Viest na jeho otázky týkajúce sa partizánskych organizácií v protektoráte s opovrhnutím neodpovedal. Dokonca aj hlavný veliteľ nemeckých okupačných vojsk na Slovensku generál Hermann Höfle sa pred Národným súdom (ktorý ho odsúdil na trest smrti) vyjadroval o generálovi Viestovi s najvyšším uznaním: „Cítim zodpovednosť voči dejinám, aby som výslovne vyhlásil, že si generál Viest už v prvých dňoch svojho zajatia v Bratislave, napriek nepochybne veľkému duševnému otrasu kvôli porážke, vo všetkých rozhovoroch, ktoré som s ním mal, zachoval príkladný vojenský postoj. Otvorene vyslovil v mojej prítomnosti a v prítomnosti K. H. Franka slávnostne a z najvnútornejšieho presvedčenia pevnú vieru v konečné víťazstvo svojej myšlienky. Generál Viest sa tým stal večným slávnym príkladom pre pojem pravého vlastenectva.“

Keď uvažujeme o tom, ako ešte viac podčiarknuť význam nášho najvýznamnejšieho štátneho sviatku, mali by sme mať pred sebou tento odkaz a tú najväčšiu obeť, ktorú nám zanechal divízny generál Rudolf Viest. Pretože tí najväčší hrdinovia už medzi nami nie sú a ak chceme udržiavať a rozvíjať ich posolstvo, nestačia nám na to rituály pri pamätníkoch a bezduché frázy politikov. To, čo by sme mali oživovať, sú hodnoty a vlastnosti týchto hrdinov. Vysvetľovať, prečo bola pre nich sloboda dôležitejšia ako formálna samostatnosť, aký význam má česť, odvaha a statočnosť v osobnostnej výbave každého človeka. Pretože fašizmus nie je vecou minulosti, opäť ožíva, nadobúda nové formy a oslovuje aj tých, ktorí odmietajú klasický nacizmus.

Fašizmus, to nie je len hákový kríž a vztýčená pravačka. Jeho korene spočívajú v nenávisti voči každému, kto je iný ako my. Nemám na mysli ten zdevalvovaný pojem progresívcov, ktorí za nenávisť označujú aj oprávnený hnev či kritiku ich zvrátených nápadov. Mám na mysli tú deštruktívnu nenávisť, ktorá chce ľudí s inými postojmi ako sú tie naše vyhnať alebo dokonca zlikvidovať, nenávisť, ktorá vás odmieta nielen rešpektovať, ale aj tolerovať. Prestali sme byť na tieto znaky a prejavy protofašizmu citliví. A potom sa stáva, že tí, ktorí odsudzujú banderovcov ako fašistov, nechápu, čo je na Tisovom režime fašistické – a zasa tí, ktorí by radi zakázali kotlebovcov, bagatelizujú vzostup extrémnej pravice na Ukrajine. Alebo im „absolútne neprekáža“ bývalý kotlebovec vo vláde, však pán minister Kaliňák. Hlásiť sa s takouto hodnotovou výbavou k SNP znamená nechápať, prečo vypuklo.

SNP už dnes nespochybňuje takmer nikto, spája nás viac ako ktorýkoľvek iný štátny sviatok, ale o jeho význame vieme v skutočnosti strašne málo. Slovenské národné povstanie, to nie je len najhrdinskejší skutok tohto národa. So svojimi vytvorenými orgánmi je to základ našej demokratickej štátnosti a suverenity – nie ten okyptený bábkový štát pripútaný vazalskou zmluvou k nacistickému Nemecku. V ohni Povstania ukutá Slovenská národná rada sa stala svorníkom všetkých emancipačných snáh od federácie až po štátnu samostatnosť. A nie je vôbec náhodné, že každý, kto v SNP niečo znamenal, bol v päťdesiatych rokoch buď zatknutý ako „buržoázny nacionalista“ alebo popravený ako Viliam Žingor. Nie cyrilometodské dedičstvo, ale dedičstvo Slovenského národného povstania malo byť tesané do kameňa preambuly Ústavy nášho moderného demokratického štátu. Pretože to je jeho fundamentálnou podstatou.

Každé dieťa už niečo počulo o SNP. Ale len málokto si vie vybaviť niečo bližšie o jeho najväčších hrdinoch Viestovi, Golianovi, Veselovi, Noskovi, Stanekovi, Markovi, Žingorovi, Kukorellim a ďalších. Potrebujeme prerozprávať ich príbehy širokej verejnosti ako antické báje. Páči sa mi tradícia v krajinách bývalej Juhoslávie – tam má každý padlý v partizánskej vojne s nacistami svoj pomník s bustou a na ňom okrem mena nápis NÁRODNÝ HRDINA. A čo my? Veď sú to naši národní hrdinovia porovnateľní s antickými polobohmi, ktorým stavali sochy na večnú slávu. Namiesto megalomanských slávností, ktoré sa zamieňajú za „veľkolepé“ s nepríjemným nádychom oslavy militarizmu by sme mali investovať skôr do vybudovania Panteónu hrdinov v areáli Pamätníka SNP alebo by štát mohol podporiť vydanie Zápisníkov generála Viesta. Takéto činnosti pracujú s historickou pamäťou oveľa viac ako happeningy, pri ktorých mám pocit, že tam ide viac o propagáciu papalášov ako vyjadrenie úcty k bojovníkom SNP.

Toto ma zaujíma, nie dnešné prázdne reči politikov a prekáračky opozície s koalíciou. Lebo ak niekomu prekáža prítomnosť ruského veľvyslanca, tak na to môžem len povedať, že najväčším dodávateľom pomoci pre SNP bol Sovietsky zväz. To je historický fakt, na ktorom nič nezmení ani Progresívne Slovensko, ani taký antiruský šovinista ako Jaro Naď. Ak maršal s modrou krvou blúzni, že „Povstanie ukázalo, že sme sa mohli spoľahnúť na krajiny Západu“, tak ho treba poslať s výpraskom do základnej školy, aby sa doučil niečo o Mníchovskej zrade (ako sa dá spoľahnúť na západných spojencov). Nevraviac o tom, že práve jeden taký „západný spojenec“ nás vtedy prepadol. Ani my sme neodmietali účasť na oslavách v Normandii pre prítomnosť krvavého prezidenta Busha. A ak kvôli pánovi Bratčikovovi odmietli účasť zahraničné delegácie, je to ich zlyhanie, nie naše. Neurazili tým premiéra Fica, ale slovenský národ, ktorému preukázali neúctu.

Opozícia sa mala sústrediť skôr na neúčasť svojho maskota Zuzany Čaputovej a dohovoriť jej. Ani ja síce neobľubujem takéto velikášske podujatia (oveľa sympatickejšie sú mi aktivity členov hnutia Socialisti.sk, ktorí v tých najväčších horúčavách a bez prítomnosti televíznych kamier čistili zanedbané pamätníky a hroby padlých v SNP, za čo im aj touto cestou ďakujem), ale ja som súkromná osoba, kým ona je bývalá hlava štátu. A ako taká má aj nejaké reprezentačné povinnosti, pretože 4-tisícovú doživotnú rentu jej neplatíme ako vreckové na dovolenku v švajčiarskych Alpách, ale mala by štátu odvádzať aspoň takéto minimum služieb. No a prejav premiéra Fica sa mi páčil. Len by som chcel dodať, že pri všetkej úcte k príslušníkom ozbrojených síl myšlienku „mierových slávností“ nemôžete realizovať na pozadí megalomanskej vojenskej prehliadky ako v KĽDR, ktorá v závere pripomínala veľtrh zbrojárskych firiem. To je paródia na kultúru mieru. A samozrejme, vrelo súhlasím aj s jeho rozhorčením, že sme nadobudli pocit, že smieme niekomu hovoriť, ako má písať, že ak má niekto suverénny názor, okamžite ho potláčame. Len mi prepáčte, že som sa pri tom ktovie prečo uškrnul…

Zdroj: Eduard Chmelár – Facebook