Opozícia si cez víkend našla novú tému. A uchopila ju spôsobom sebe vlastným: vytrhnutím slov z kontextu a hysterickou až nenávistnou štvavou kampaňou. Nešťastné slová hudobného skladateľa Oskara Rózsu spustili lavínu demagogických vyhlásení, z ktorých sa náročky vytratil kontext. V prvom rade, ja by som naozaj nepoužil taký slovník, že nová úprava hymny „nie je pre vás“. A nepoužil by som ho nielen preto, že sa to môže mnohých dotknúť, ale najmä preto, že takéto slová a v takejto atmosfére môžu byť až príliš ľahko zneužité a prekrútené, čo sa aj okamžite stalo.
Hudobník totiž nepovedal, že hymna nie je pre všetkých. On mieril na konkrétnych ľudí, ktorí projekt rozniesli na kopytách ešte predtým, ako by z neho počuli čo i len tón. Rózsa nehovoril o bežných ľuďoch, on mieril na konkrétnych hejterov, ktorí dlhodobo znevažujú všetko slovenské. Veď si spomeňme, akými nekompetentnými argumentmi presadzoval Miroslav Kusý zmenu hymny – nie inštrumentáciu skladby, ale kompletne novú hymnu s novými slovami – a všetci títo nihilisti mu nadšene prikyvovali. A teraz mám uveriť tomu, že dostali náhly záchvat náklonnosti k slovenskej národnej hymne, ktorá im bola vždy cudzia? O týchto ľuďoch hovoril Oskar Rózsa, ale nepochopil, že je len nástrojom opozičného útoku na politikov SNS. Jemu to môže byť samozrejme jedno, on je slobodný človek, ale bolo to z jeho strany minimálne netaktické. A netaktné.
Čo ma však už nadvihlo zo stoličky, bolo obvinenie predsedu Progresívneho Slovenska Michala Šimečku, že vyjadrenie Oskara Rózsu je „neprijateľné znevažovanie štátneho symbolu“. Tak po prvé, pán Šimečka, ešte raz: Oskar Rózsa neznevažoval štátny symbol, Oskar Rózsa znevažoval vás – a vy nie ste štátny symbol. A po druhé, všetci sa dobre pamätáme, ako sa vyjadruje váš otec o Slovensku, Slovákoch a o všetkom slovenskom. Slovensko je pre neho „čierna diera“, slovenčina zasa „fialová, drevená a napuchnutá ako jazyk obesenca“ a Slovákov označil za „malý zbabelý národ, ktorý nikdy nebojoval“. Vy ste sa, pán Šimečka, odmietli od slov svojho otca dištancovať, vtedy ste povedali, že je to slobodný človek, a nie je politik. Ale to je aj Oskar Rózsa a ten navyše nemá syna, ktorý by bol vrcholovým politikom. Martin Šimečka viackrát povedal, že sa so Slovákmi nestotožňuje, sú mu cudzí a nerozumie im. V poriadku, ani ja sa nestotožňujem s Papuáncami, ale neurážam ich. Na to grobianstvo, čo tu predvádza váš otec, máme ešte stále paragraf o hanobení národa. Volá sa to šovinizmus.
Ale poďme ďalej. Len pred niekoľkými týždňami si Martin Šimečka zobral do úst slovenskú vlajku. „Ja túto vlajku moc nemusím,“ povedal za búrlivého potlesku progresívcov z liberálnych Pasienok. „Nič moc to neni,“ dodal povzbudený nadšeným publikom. (Prepáčte mi, že to uvádzam aj s gramatickými chybami, chcem byť autentický, napokon – aj to vypovedá o jeho vzťahu k slovenčine). To najlepšie však ešte len prišlo. Insitný historik Šimečka si zamudroval, že „modrý pás v slovenskej vlajke je od Rusov“, že vznikol, „keď bolo Rusko patrónom Slovenska“ a že mu to vyslovene prekáža. Naopak, ukrajinská vlajka je podľa neho „úžasná“, lebo na nej nie sú „žiadne slovanské symboly“. Teraz dajme bokom, že Šimečkovi neprekáža modrá farba na ukrajinskej vlajke, dokonca ani na českej vlajke, ale iba na slovenskej. Prejdime mlčaním aj to, že voči tomuto „neprijateľnému znevažovaniu štátneho symbolu“ Michal Šimečka nijako neprotestoval. Bude oveľa užitočnejšie, keď si vysvetlíme, v čom šíri Martin Šimečka bludy alebo (aby tomu rozumeli aj progresívci) hoaxy.
Vlajky vo verejných priestoroch sa u nás začali po prvýkrát objavovať počas uhorskej revolúcie, presnejšie od konca marca 1848, keď sa začali konať ľudové zhromaždenia, na ktorých sa vysvetľovali nové občianske slobody. Takéto zhromaždenia organizovali aj slovenskí vlastenci pod vedením Jozefa Miloslava Hurbana. Jedno sme zaznamenali 10. apríla 1848 v Bytči, kde na námestí miestny katolícky farár Štefan Tvrdý slávnostne posvätil dve „slovenské zástavy“, ktoré boli v tom čase červeno-biele, podobne ako ich mali Česi a Poliaci. 25. apríla 1848 sa zasa v dome organára Martina Šaška v Brezovej pod Bradlom konalo divadelné predstavenie. V slávnostnej atmosfére presýtenej pocitom slobody zaviali na priečelí Šaškovho domu červeno-biele národné zástavy. Tento rituál si predstavitelia slovenského národného hnutia osvojili a pri vyhlasovaní Žiadostí slovenského národa 10. mája 1848 v Liptovskom Mikuláši už viali nielen červeno-biele vlajky, ale asi dvadsať účastníkov stretnutia malo na odevoch pripnuté červeno-biele kokardy a stuhy. Keď sa znepokojený veliteľ miestnej maďarskej gardy Dionýz Pongrácz spýtal, čo to má znamenať, Hurban mu podal toto vysvetlenie: „Červeno-bielo-zelená zástava s erbom krajiny, to sú farby krajinské. Tie isté farby bez erbu sú farby maďarské. Nevinná farba biela a červená sú však farby slovenské.“
Premena červeno-bielej vlajky na trikolóru sa udiala v letných mesiacoch roku 1848. Súvisí s prípravami na štúrovské povstanie. Na Žiadosti slovenského národa zareagovala uhorská vláda tým, že ešte v máji 1848 vyhlásila v slovenských stoliciach stanné právo. Slovenská zástava ako symbol, ktorý označila maďarská vládna moc za prejav vlastizrady, panslavizmu a nepriateľstva voči Uhorsku, bola zakázaná. Z podobných dôvodov bola po porážke pražského povstania v júni 1848 zakázaná aj česká vlajka. Pred štúrovcami stála dilema, ako sa k tomu postaviť. Hurban navrhol, že keď sa už od Čechov odlíšili jazykovo, aby sa od nich diferencovali aj samostatnou národnou vlajkou. Samotná trikolóra sa objavila už na Slovanskom zjazde v Prahe ako panslavistický symbol. Poradie farieb ešte nebolo ustálené, ale motív trikolóry prevzali z Francúzskej revolúcie.
Po prvýkrát sa slovenská vlajka ako trikolóra objavila v júli 1848 vo Viedni, ktorá sa dočasne stala centrom slovenského národného pohybu. Tu štúrovci organizovali prípravy na ozbrojené vystúpenie proti uhorskej vláde. Sídlo náboru dobrovoľníkov sa nachádzalo v samom srdci Viedne, v prázdnom obchodíku hneď vedľa Dómu sv. Štefana. A priamo nad dverami tejto „kancelárie“ bola vyvesená bielo-modro-červená zástava. V rámci štúrovského povstania slovenská vlajka po prvý raz oficiálne viala na verejných budovách v Myjave, Martine, Senici a Žiline.
Šimečkov výmysel, že modrý pás na slovenskej vlajke sme prevzali od Rusov, je vycucaný z prsta. Ako som už povedal, táto trikolóra je panslovanský symbol. V tom istom čase ho začali používať aj južní Slovania, s ktorými sme úzko spolupracovali, lebo naše povstanie podporovali finančne i dodávkami zbraní a streliva. Navyše, v tom čase slovenská politická reprezentácia nespájala naše šance a nádeje na lepšie postavenie Slovákov s pomerne izolovaným Ruskom. Odvodzovať z modrej farby paranoidný záver, že ide o ruský vplyv, je nezmysel už len preto, že modrú farbu na ukrajinskej vlajke Šimečka nepovažuje za slovanskú, ale európsku (sic!), ani modrú farbu na českej vlajke nechápe ako ruskú, ale v prípade Slovenska už áno. Je to taký istý vykonštruovaný nezmysel, ako považovať modrú farbu na francúzskej alebo holandskej vlajke za ruský vplyv alebo označiť čisto červený veľkomoravský prápor (zrekonštruovaný z rytiny na kovaní opasku) za predchodcu sovietskej vlajky.
Takéto rozširované nezmysly sú výsledkom toho, že nevieme o sebe a o pôvode našich symbolov, rituálov a tradícií vôbec nič. Namiesto jalových hádok o tom, čo tu komu patrí, by sme mali sústrediť svoju pozornosť na poznanie súvislostí a významov, ktoré sú koreňom a tmelom našej súdržnosti. Tam sa ukáže, kto má Slovensko naozaj rád a kto ho iba zneužíva na dosiahnutie alebo upevnenie svojej moci. Naučiť sa Slovensko milovať, to neznamená účelovo zmeniť jazyk, keď vám politickí marketéri poradia, aby ste prestali hovoriť pohŕdavo o „tejto krajine“ a osvojili si frázu „moje drahé Slovensko“. Až potom, keď Slovensko lepšie spoznáte a porozumiete mu, keď pochopíte, prečo naši predkovia konali tak ako konali a prečo sme takí akí sme, potom možno. Potom vám možno uverím, že vám ide o Slovensko. Ale dovtedy vás žiadam, aby ste nerobili cirkus z posvätných vecí, o ktorých nič neviete.
Zdroj: Facebook
