Príspevok Eduarda Chmelára venovaný vyjadreniu prezidenta Pelelgriniho počas návštevy Poľska o tom, že ruský vojenský zásah voči Ukrajine nebol vyprovokovaný:
Prezident Peter Pellegrini na oficiálnej návšteve Poľska vyhlásil, že ruská agresia proti Ukrajine je nevyprovokovaná, že slovenské zbrojovky budú naďalej produkovať muníciu pre Ukrajinu a že Slovensko je pripravené hostiť vyšší počet vojakov armád NATO na Slovensku… Nemal som od jeho zahraničnej politiky priveľké očakávania, preto sa nebudem venovať výrokom, ktorými azda mnohých sklamal, ale pristavím sa pri jednom, v ktorom sa dokázateľne mýli.
Invázia ruskej armády na suverénne územie Ukrajiny bola bez debaty jasným porušením medzinárodného práva, ktoré sa nedá ničím ospravedlniť. O tom nemôže byť sporu, ak si ctíme zásady, na ktorých stojí aj suverenita Slovenskej republiky. Ale povedať, že táto vojenská agresia bola nevyprovokovaná, už nie je konštatovaním faktu založenom na právnických argumentoch, ale bohapustou propagandou, ktorá od začiatku sprevádzala rétoriku Západu, ktorý si bol dobre vedomý vlastného podielu zodpovednosti a potreboval prehlušiť vlastné svedomie. Vojnu bez akýchkoľvek pochýb vyvolal americký tlak na rozšírenie NATO, násilné zvrhnutie demokraticky zvoleného prezidenta Janukovyča, nedodržanie minských dohôd zo strany Ukrajiny a netrvanie na ich plnení zo strany ich západných garantov napriek rozhodnutiu Bezpečnostnej rady OSN, hromadenie zbraní Spojených štátov na ukrajinskom území a neochota Američanov riešiť spor diplomaticky (napriek tomu, že Rusko 17. decembra 2021 predložilo návrh bezpečnostnej dohody medzi USA a Ruskou federáciou, Biden sa s Putinom odmietol stretnúť).
Samozrejme, to, že vojna bola vyprovokovaná, neznamená, že Rusko sa malo dať vyprovokovať. To bola základná Putinova chyba. Ale tento konflikt nemôžeme vyriešiť, ak nebudeme rozumieť jeho príčinám. Tejto vojne sa dalo zabrániť, keby Západ rešpektoval dlhodobé bezpečnostné obavy Ruska, aj keby ich považoval za paranoidné. To, čo sa stalo, je absolútne fiasko tak ukrajinskej, ako aj západnej diplomacie. Hlavnou úlohou diplomacie je predsa predchádzať a zabraňovať ničivým a nákladným vojenským konfliktom. A hlavným predvolebným heslom Volodymyra Zelenského bolo predsa dosiahnuť zlepšenie vzťahov s Ruskom a vyriešiť konflikt na Donbase. Neurobil preto vôbec nič. Bývalý poradca ukrajinského prezidenta Zelenského Oleksij Arestovyč už v roku 2019 vyhlásil, že „našou cenou za vstup do NATO bude veľká vojna s Ruskom“. Podľa zverejnených depeší Wikileaks (za ktoré sedel Julian Assange 12 rokov vo väzení) pred tým varovali Rusi vtedajšieho amerického veľvyslanca v Rusku a súčasného riaditeľa CIA Burnsa už v roku 2008. Ako to, že sme ich nebrali vážne, že toto je pre nich červená línia?
Bez prevratu roku 2014 by Rusko Krym nikdy neobsadilo. Potvrdzuje to aj fakt, že ešte v roku 2010 (v prvom roku funkčného obdobia Viktora Janukovyča) podpísali Rusko a Ukrajina zmluvu o dlhodobom prenájme Krymu pre ruskú flotilu do roku 2042. Majdan nebol žiadnou revolúciou, bol to špinavý prevrat a protiústavné zvrhnutie demokraticky zvolenej vlády a prezidenta, ktoré viedlo k občianskej vojne na Donbase a k odtrhnutiu Krymu. A Západ namiesto odsúdenia tohto krvavého puču tento nedemokratický prevrat podporil a ustúpil od plnenia minských dohôd. A po tomto všetkom chce ešte stále niekto tvrdiť, že Západ je v tom nevinne a on nič nevyprovokoval?
To, že táto vojna bola vyprovokovaná, nehovorím len ja. Na to upozorňoval celý rad renomovaných svetových odborníkov od Johna Mearsheimera a Jeffreyho Sachsa až po Henryho Kissingera a Jacka Matlocka. A zdôvodňoval to okrem iných aj pápež František, ktorým sa inak všetci politici tak radi zaštiťujú. Prezident Pellegrini sa vyjadril, že sa vo svojom poradcovskom zbore nechce obklopovať aktívnymi politikmi, ale odborníkmi. V tom prípade by mal počúvať odborníkov, nie politických propagandistov. Pred voľbami sľuboval, že sa chce zasadiť za mier. Akým spôsobom to však chce urobiť, keď nerozumie príčinám tohto zložitého konfliktu?
Slovensku uniká vlak. Kým diplomatické kruhy a renomovaní politológovia z Ruska, Ukrajiny, ale aj Číny naznačujú, že Bratislava by bola najvhodnejším miestom pre mierové rokovania, kým s mierovými návrhmi sa v posledných dňoch roztrhlo vrece, Slovenská republika napriek tomu, že jej najvyšší predstavitelia si postavili na mieri predvolebnú kampaň, nepochopiteľne váha a namiesto toho podporuje takmer všetky kroky, ktoré pred voľbami odmietala. Ubezpečovať Ukrajinu o našej bezvýhradnej podpore v tejto fáze nemá veľký význam. Samozrejme, že má Ukrajina plné právo na svoju bezpečnosť a územnú celistvosť, ale v tejto chvíli by mala v prvom rade pochopiť, že kroky, do ktorých ju tlačia západní spojenci, vedú k jej zničeniu, nie k jej bezpečnosti. Spojené štáty nechránia Ukrajinu, Spojené štáty ju ničia. A rovnako by mala Ukrajina v takejto situácii pochopiť, že niekedy je neutralita tou najbezpečnejšou cestou pre krajinu, ktorá uviazla medzi veľmocami. Dokázalo to napríklad Rakúsko. Pre Ukrajinu by bolo oveľa bezpečnejšie zostať neutrálnou krajinou, než sa stať bojiskom dvoch veľkých jadrových veľmocí. Bolo by oveľa prospešnejšie, keby vysokí štátni predstavitelia Slovenskej republiky vysvetľovali svojim partnerom namiesto propagandistických fráz práve toto.
A ešte je tu jedna vec. Žijeme v ťažkých časoch, v ktorých bude nevyhnutné po predchádzajúcich vládach zachraňovať ekonomiku. Voliči vzhľadom na charakter súčasnej opozície odpustia vláde všeličo. Odpustia jej aj nepopulárne sociálne opatrenia. Odpustia jej azda aj papalášske správanie v ojedinelých prípadoch. Ale neodpustia jej, ak ich zradí v tých základných parametroch očakávaných zmien, pre ktoré jej dali ešte jednu šancu. Lebo oklamať možno len raz. S Tomášom Tarabom sa možno nezhodnem v jeho predstavách o ochrane prírody. Ale v jednej veci budeme vždy spojenci. Keď sa dištancoval od dvojtvárneho prístupu k predaju munície, na otázku novinára, prečo nesúhlasil s komerčnými dodávkami, povedal: „Nepodporujem zbrojenie.“ To, že išla za touto vetou bodka, považujem za zásadnú vec. Tí, ktorí chcú naozaj mier na Ukrajine, sa musia sústrediť na jeho dosiahnutie, nie na nezmyselné kľučkovanie, pre ktoré ich v Bruseli budú považovať za „troublemakerov“ a doma za zradcov.
Zdroj:
Je jasné, odkiaľ toto ide. Kubiš je skúsenejší diplomat ako Chmelár a vie prečo hovorí (ústami Pellegriniho) čo a kde. Dôverujem mu, aj keď si myslím to, čo píše Chmelár.