Podľa mojej mienky krátka odpoveď znie nie. Dlhšia odpoveď je mierne komplexnejšia.
V súčasnosti existujú tri hlavné ohniská geopolitického napätia. Jedným je Ukrajina, druhým Stredný východ a tretím západný Tichý oceán, špecificky Juhočínske more.
Začnime od konca. Washington vytvoril v oblasti západného Pacifiku vojenskú alianciu pod skratkou AUKUS. Ide o spojenectvo Austrálie, Británie a USA. Čoraz bližšie sa k nej začína primkýnať Japonsko a Spojené štáty neustále posilňujú spojenectvo s Filipínami. Zjavne sa formuje tichomorské NATO orientované na obmedzovanie rastu vplyvu Číny. Zatiaľ všetko naznačuje tomu, že americko-čínska konfrontácia sa obmedzí na vojnu ciel, zákazov exportu technológií a dovozných kvót. Samozrejme, bude veľa kriku okolo Taiwanu, teritoriálnych sporov v Juhočínskom mori a podobne, avšak USA ani Čína nechcú a nepotrebujú vojenskú konfrontáciu.
Na Strednom východe to ide od desiatich k piatim. Vojna Izraela s Iránom cez sprostredkovateľov bude pokračovať ešte dlho, avšak kým sa do nej priamo nezapojí žiadna veľká mocnosť, konflikt ostane prísne regionálny, povedzme, v oblasti širšej Levanty. USA nejavia záujem nechať sa zatiahnuť Izraelom do priameho útoku na Irán. Aj keď bude Donald Trump vo vzťahu k Teheránu agresívnejší ako Joe Biden, s najväčšou pravdepodobnosťou sa obmedzí na nové sankcie a iné ekonomické a finančné opatrenia.
Ukrajina je zjavne najhorúcejším zemiakom v geopolitickej pahrebe, pretože začína silno pripomínať to, čoho sa všetci stratégovia najviac desili v časoch studenej vojny: priamej konfrontácie USA/NATO so Sovietskym zväzom. Rusko nie je ZSSR, ale disponuje celým jadrovým potenciálom zaniknutého zväzu a je stále najväčším štátom sveta s ohromnou surovinovou základňou.
Vojna na Ukrajine je viacvrstvovým konfliktom z hľadiska príčin, cieľov a účastníkov. Najnebezpečnejším aspektom je okolnosť, že USA/NATO používajú Kyjev ako svojho zástupcu (proxy) v súperení s Moskvou. K podobnej konštelácii došlo aj počas studenej vojny (Kórea, Vietnam, Afganistan, Angola atď.) nikdy sa však nebojovalo priamo na hranici jednej zo superveľmocí.
Napriek vysokému nebezpečenstvu vyplývajúcemu z vojny na Ukrajine sa nedomnievam, že je tretia svetová vojna na spadnutie. Dokonca ani po hlúpom povolení na použitie ATACMS na teritóriu ruskej Kurskej oblasti. Nie je totiž pravda, že tieto rakety je potrebné riadiť či navádzať niektorou základňou členského štátu NATO, ako sa niektorí domnievajú. ATACMS sú taktické nadzvukové balistické rakety s vnútornou navigáciou. Na ich odpálenie postačuje bežný vojenský ťahač. Ukrajinci ich už viackrát použili na svojom území. Druhou stranou tej istej mince je okolnosť, že najmä Američania a Briti poskytujú Ukrajincom spravodajské informácie o potenciálnych cieľoch tak na území Ukrajiny, ako aj na teritóriu Ruska.
Kinetická odpoveď Ruska na použitie ATACMS na svojom území proti európskemu členovi NATO by viedla k tomu, čomu chcela Moskva zabrániť vytvorením nárazníkového pásma na Donbase a Kryme. Vyvolalo by to priamu konfrontáciu s NATO, čo nechcú v Rusku ani najväčší jastrabi s vplyvom na rozhodovanie Kremľa. Preto sa domnievam, že prezident Vladimir Putin si počká na 20. január, keď sa moci ujme Donald Trump, a potom sa uvidí, čo môžu urobiť s vojnou na Ukrajine.
