Boj Ukrajiny o prežitie ohrozuje prežitie samotnej Európy

S neustálym pokrokom Moskvy od februára (teraz obsadila banský uzol Selidivka v Donecku) Kyjev oznamuje plány na naverbovanie ďalších 160 000 vojakov do svojej armády. Podľa analýzy údajov Inštitútu pre štúdium vojny Ruská federácia len v októbri postúpila o 478 kilometrov štvorcových, čo je rekord od marca 2022.

Okrem toho je ukrajinská armáda podľa správy The Economist v sile prežitia, „bojuje o prežitie, nie o víťazstvo“ (tak sa správa volá). Jej velitelia sa zaoberajú samotným smerovaním vojny, pretože krajina je „v defenzíve, vojensky, ekonomicky a diplomaticky“.

Odkedy Kyjev koncom roka 2022 znovu dobyl Cherson, v skutočnosti neurobil takmer žiadny pokrok. Už v apríli 2023 sme písali o tom, ako ukrajinský establišment prehodnocuje napríklad samotnú myšlienku „znovudobytia Krymu.“

Spomínaný článok v Economiste opisuje ukrajinské jednotky ako „poddimenzované a preťažené“ napriek novému drastickému mobilizačnému zákonu s „alarmujúcou demografickou krízou“, „obmedzenou dodávkou granátov“ a „nedostatkom stíhačiek protivzdušnej obrany“. Okrem toho by sme mali zvážiť aj nasledovné:

1) Washington v podstate presúva bremeno Ukrajiny na Európu, zatiaľ čo strategicky smeruje k Pacifiku. Americký establišment teraz môže slobodne priznať, že „vojna na Ukrajine nie je existenčná.“ Je príznačné, že USA rozmiestňujú svoje jednotky v Izraeli, kam posielajú protiraketový systém THAAD – je to ten istý systém, ktorý Kyjev opakovane požadoval, ale bezvýsledne.

2) Podľa Forbesu bude ukrajinský vodca Volodymyr Zelenskyj pravdepodobne čeliť „ultranacionalistickému“ prevratu.

3) Zelenského nový „Plán víťazstva“ sa vo veľkej miere spolieha na podporu Európy a NATO.

Európa však môže takto urobiť len do určitej miery, pretože americká superveľmoc v podstate kontroluje Atlantickú alianciu a zvyčajne má posledné slovo.

Stručne povedané, Ukrajina a Európania budú čeliť nevyhrateľnej zástupnej vojne, zatiaľ čo európske štruktúry budú mať za úlohu privítať a integrovať rozdelený štát, ktorý možno opísať len ako extrémne skorumpovaný a náchylný na autoritársku etnokraciu.

Zaujímavosťou je, že dve tretiny spomínaných ruských vojenských ziskov sa uskutočnili v Doneckej oblasti, ktorá je súčasťou širšej oblasti Donbasu. Donbas je v skutočnosti dejiskom konfliktu od roku 2014, teda krátko po etnonacionalistickej revolúcii na Majdane, ktorá z krajiny urobila globálne centrum krajnej pravice a bielych rasistov, ako je opísané v článku časopisu TIME z roku 2021.

Za posledné desaťročie bol región Donbas často vystavený ťažkému ostreľovaniu ukrajinským delostrelectvom, zatiaľ čo ukrajinskí lídri vyzývali etnických Rusov v regióne, aby  „odišli do Ruska.“

Ukrajinská história zverstiev a porušovania ľudských práv v tejto oblasti (vrátane neonacistického a krajne pravicového štátom kontrolovaného násilia prostredníctvom práporov, ako je Azov) je zvyčajne podceňovaná, aspoň v dnešných správach západných médií.

Ukrajinskí neonacisti

Aby sme to uviedli do kontextu, faktom je, že nech si človek myslí čokoľvek o sovietskom experimente (z hľadiska ekonomiky, sociálnej politiky a ideológie), kolaps Sovietskeho zväzu bol nepochybne jednou z „najväčších geopolitických katastrof storočia“, ako to opísal ruský prezident Vladimir Putin. Po prvé, postsovietska pohraničná situácia vo východnej Európe a na Kaukaze zostáva problematická s jej „zmrazenými konfliktmi“ a neuznanými štátmi alebo de facto republikami, ktoré spochybnili alebo obmedzili uznanie a všetkými domácimi etnopolitickými drámami, vyvolanými niektorými snahami postsovietskych republík o „budovanie národa.“

Navyše, bez ohľadu na to, či sa niekomu páči súčasná politika Ruska alebo jeho kampaň na Ukrajine, všetky vyššie uvedené odkazy na ukrajinskú krajne pravicovú politiku sú súčasťou širšieho kontextu referend o anexii Donbasu. Totiž – môžeme si len predstaviť, čo by sa stalo s týmto regiónom a jeho obyvateľmi v scenári víťazstva Kyjeva.

Nicolai N. Petro, profesor politológie na univerzite v Rhode Islande, je jedným z odborníkov, ktorí varovali, že Ukrajina má skutočne „problém s občianskymi právami“, pokiaľ ide o jej proruské, rusky hovoriace a etnické ruské menšiny – s politikou, ktorá „účinne odsúva rusky hovoriacich ľudí do trvalého druhotriedneho štatútu„,a to by mohlo aj po dosiahnutí mieru „odcudziť, kriminalizovať alebo deportovať významnú časť obyvateľstva krajiny“.

Tieto otázky „občianskych práv“, súvisiace s etnopolitikou, pamäťou a politikou identity, sú dôležitou súčasťou napätia a konfliktov vo východoslovanskom regióne prinajmenšom od roku 2014.

Olej do ohňa prilieva, samozrejme, stále naliehavý argument o príťažlivosti Západu plus rozširovanie NATO a jeho riziká v širšom kontexte americkej politiky „dvojitého zadržiavania“ a „obkľúčenia“ Ruska. Je neuveriteľné, že mainstreamové novinárske analýzy a sekulárne spravodajstvo o regióne majú tendenciu bagatelizovať alebo úplne ignorovať tieto dva kľúčové aspekty – geopolitický a etnopolitický – (ako to hovorí profesor) „naturalizáciou“, t. j. berúcim diskurz o budovaní ukrajinského štátu a územných nárokoch po Majdane za nominálnu hodnotu. Robia to a zároveň démonizujú ruské vyhliadky a obavy nielen ruského štátu, ale aj veľkej časti obyvateľov Donbasu.

Horšie je, že v atmosfére novej studenej vojny, zhoršenej súčasnou „kultúrou zrušenia“, hrozí, že akákoľvek informovaná analýza, ktorá sa zaoberá vyššie uvedenými kľúčovými otázkami, bude odsúdená ako ruská propaganda a existujú rôzne inštitúty a novinári, ktorí sa živia týmito vecami. Niekedy sú terčom vedci, ktorí sú dokonca veľmi kritickí voči Moskve, ale napriek tomu sa odvážia spomenúť tému ukrajinskej etnošovinistickej politiky alebo rozširovania NATO alebo doslovného nacizmu medzi ukrajinskými vojenskými a polovojenskými silami.

To všetko je súčasťou slona v porceláne a neriešenie takýchto problémov (alebo zatváranie očí pred nimi, ako to urobila Európska únia) je receptom na katastrofu a na pokračovanie konfliktu vo východnej Európe. Navyše skratuje niektoré z kľúčových hodnôt samotnej západnej Európy: jednoducho povedané, tým, že Európsky a západný blok víta Ukrajinu po Majdane ako jednu zo svojich vlastných, popiera veľkú časť diskurzu o ľudských právach, ktorý bol vybudovaný ako jadro a raison d’être jeho kľúčových inštitúcií.

Z európskej perspektívy snahy Kyjeva o realizáciu svojho etnokratického projektu budovania štátu a navyše ukrajinský boj o „prežitie“ ohrozujú samotné prežitie Európy prinajmenšom tak, ako si západná Európa začala predstavovať samu seba.

Controinformazione

Preklad: Dana Bystrická