Uznávaný americký novinár Patrick Lawrence, vlastník jedného z najlepších pier na svete, ktorý je už niekoľko rokov oceňovaným korešpondentom International Herald Tribune, práve vydal svoju najnovšiu knihu Journalists and Their Shadowswith Clarity Press, v ktorej okrem iného uvádza:
Na konci ekonomického fóra, ktoré sa konalo vo Vladivostoku začiatkom tohto mesiaca, sa ruský televízny korešpondent opýtal Vladimíra Putina na jeho názor na Kamalu Harrisovú – teraz, keď elity a finančníci Demokratickej strany odhodili Joea Bidena ako kameň a vybrali si – nedemokratickým spôsobom –Kamalu Harris, aby ho nahradila ako prezidentská kandidátka.
Ruský prezident často dostáva tento typ nabádania počas svojich tlačových konferencií a zvyčajne kombinuje diskrétnosť s osviežujúcou ochotou k humoru. To bol aj prípad, keď odpovedal Alexandre Suvorovej, šéfredaktorke Ruska-24: „Má veľmi nákazlivý smiech, ktorý ukazuje, že je pre ňu všetko v poriadku,“ povedal Putin s neskrývaným pobavením. „A ak je to tak… Vezmite si Trumpa: Žiadny iný prezident nikdy neuvalil toľko obmedzení a sankcií proti Rusku. Ale ak sa pani Harrisovej všetko darí, možno by sa takto nesprávala.“
Kamala Harris je teraz známa svojím smiechom. Je to jedna z dvoch vecí, ktoré si človek nemôže nevšimnúť na demokratickej kandidátke. Druhou je, že nikdy nemala myšlienku alebo nápad, ktorého by sa nevzdala, keby to nebolo politicky vhodné. Nejaký šikovný študent Harrisovej kampane nedávno zostavil z rôznych videí celú minútu Harrisovej smiechu a pozývam čitateľov, aby si to pozreli: Jej prázdna hlava a smiech sa vám môžu zdať smiešne, ako to zrejme vyjadril aj ruský prezident. Existuje však aj iný spôsob, ako sa pozerať na toto politické obdobie, ktoré je najmenej vážne v mojom živote. Je tu smiech a potom je tu niečo iné.
Študujte Harrisovej úsmev, jej úsmev, prvý agresívny a druhý vulgárny. Mala by sa politická osobnosť, ktorá sa rozhodla viesť Spojené štáty, takto prezentovať uprostred genocídy a hrozby regionálneho požiaru na Blízkom východe, zástupnej vojny s Ruskom, nebezpečných provokácií na západnom konci Tichomoria, ochromujúceho vazalstva Európy vrátane všetkých hrubých nerovností doma, ktoré sú dôsledkom týchto extravagantných dobrodružstiev?
Ak sa KamalaHarrisová vydáva za politickú osobnosť pred tými, v ktorých hlasy dúfa, že ich pritiahne, som celkom presvedčený, že jej vzostup do popredia ako prezidentskej kandidátky je v podstate psychologický fenomén. Jej prítomnosť slúži ako druh inštrukcie. Pre mňa sa predstavuje ako vykonávateľka toho, čo som od svojho návratu do Spojených štátov pred niekoľkými rokmi po dlhom pobyte v zahraničí nazval tyraniou amerického šťastia. V roku 2024 to nie je na smiech. V roku 2024 je čoho sa báť.
Táto tyrania, toto potláčanie rozumu a ducha, je v Amerike evidentná už mnoho desaťročí – ak niekto stojí bokom, je najvyšší čas, aby si to uvedomil. Už desaťročia to možno vidieť v amerických časopisoch, v televízii, v hollywoodskych filmoch, na billboardoch a najnovšie na všetkých platformách sociálnych médií, ako je Facebook. Dobrý Američan musí byť šťastný. Musí byť niečo zlé, ak je človek iný.
Ale doteraz som nikdy nevidel tento psychologicky utláčateľský imperatív tak prísne vnucovaný v kontexte americkej politiky. Vyššie spomínané elity a finančníci zúfalo hľadali prezidentského kandidáta, pretože mentálny úpadok prezidenta Bidena sa stal príliš zjavným na to, aby sa dal poprieť a potrebovali náhradu, ktorá by dokázala presvedčiť depresívnych demokratických voličov, že sa mýlia, ak si myslia, že sú všetko, len nie šťastní. A tak prišla Kamala Harrisová. Nie je chybou, že Harrisová nemá prakticky čo povedať o súčasnom stave Ameriky. Nie, nemať čo povedať je totiž jej cnosťou.
Logika je veľmi jednoduchá. Pre Američanov je obzvlášť dôležité, aby boli šťastní v roku 2024 práve preto, že nie je z čoho byť šťastný. To je dôvod, prečo prázdnota, slabý intelekt a neschopnosť hovoriť koherentne fungujú v jej prospech – prinajmenšom v jej politickú výhodu. V záujme víťazstva vo voľbách 5. novembra je najlepšie, aby čo najmenej hovorila o svete v roku 2024 a o tom, ako by „prezidentka Harrisová“ viedla „americké záležitosti“, ak na jeseň vyhrá. Je oveľa lepšie a dôležitejšie vyzerať ako akási vždy šťastná ikona.
Kamala Harrisová, inak povedané, je vzorom šťastia pre milióny liberálnych demokratov, ktorí sú naklonení prijať takýto trik. Šokujúcou vecou na tomto volebnom období – alebo jednou z mnohých znepokojujúcich vecí – je počet týchto rebelujúcich ľudí.
„Buď šťastný! Je pod týmto zdanlivo prívetivým príkazom iný, paradoxnejší, strašnejší?“ Pascal Bruckner, spoľahlivý francúzsky spisovateľ, položil túto otázku v knihe Euphorieperpétuelle (Grasset&Fasquelle, 2000; Večná eufória: O povinnosti byť šťastný, Princeton, 2010). A opäť na úvodných stranách toho istého diela:
Prikázanie je o to ťažšie obchádzať, že nezodpovedá žiadnemu predmetu. Ako môžeme vedieť, či sme šťastní? Kto určuje štandard? Prečo potrebujeme byť šťastní? Prečo má toto odporúčanie formu imperatívu? A čo odpovieme tým, ktorí pateticky priznávajú: „Nemôžem?“.
To sú presne tie otázky, ktoré si musíme položiť, keď uvažujeme o Kamale Harrisovej.
Bruckner nepísal konkrétne o Amerike, ale o atlantickom svete a vystopoval to, čo sa stalo prevládajúcou fixáciou Západu na šťastie, až po posun osvietenstva od spásy duší k novému záujmu o pozemský potenciál ľudstva. Ale, ako autor zdôrazňuje, bola to Amerika osemnásteho storočia, ktorá najčistejšie stelesňovala túto novú ašpiráciu. Nový národ teda vyhlásil „honbu za šťastím“ za právo, keď sa v Jeffersonovej Deklarácii nezávislosti vyhlásil za Spojené štáty.
Nikto nepochopil lepšie, prečo musíme poslúchať imperatív byť šťastný – a čo táto politicky a spoločensky vyjadrená potreba zahŕňa – ako Theodor Adorno, ktorý napísal 153 výstižných pensées počas svojho exilu v Amerike koncom štyridsiatych rokov a publikoval ich v roku 1951 ako Minima Moralia: Reflectionsfrom a Damaged Life. „Aký stav musí dosiahnuť dominantné vedomie, keď rozhodné hlásanie nutkavej extravagancie a šampanského veselia je vážne povýšený na maximum spravodlivého života,“ zvolá Adorno. „Predpísané šťastie je presne to, čo je; Aby sa na ňom takto šťastný neurotik mohol podieľať, musí sa vzdať posledného zvyšku rozumu, ktorý mu zanechala represia a regresia.“
Táto veta je prevzatá z čísla 38, „Pozvánka na ples“. Adornove odkazy v týchto 480 slovách sa týkajú psychoanalýzy a vojnovej Európy, ale jeho tvrdá kritika Ameriky, ktorú poznal, keď tam žil, je zrejmá na každej strane knihy.
Z tej istej sekcie:
Nabádanie k radosti… súčasťou mechanizmu nadvlády je zakázať uznanie utrpenia, ktoré spôsobuje a existuje priama línia vývoja medzi evanjeliom šťastia a výstavbou vyhladzovacích táborov tak ďaleko v Poľsku, že každý z našich krajanov sa môže presvedčiť, že nepočuje výkriky bolesti. Toto je model schopnosti šťastia bez prekážok….
Mohli Bruckner alebo Adorno pochopiť podprahový účel Harrisovej kampane stručnejšie, keby sa pozerali zblízka? Nevidím ako. „Kamala“, ako ju nazývajú tí, ktorí sa na ňu pozerajú ako na svoju politickú záchrankyňu, s jej dievčenským úsmevom a pobaveným smiechom, nie je ničím iným ako „časťou mechanizmu nadvlády“, nástrojom amerických liberálnych autoritárov, ktorí nútia občanov k námesačnosti, aby riadili záležitosti impéria s čo najmenšou verejnou kontrolou.
Americké médiá veľa hovorili o debate medzi Harrisovou a Donaldom Trumpom, jej súperom v Republikánskej strane. V skutočnosti sa nič relevantné nepovedalo ani nedosiahlo. Tých 90 minút, ktoré sledovali desiatky miliónov ľudí, bolo len bitkou urážok medzi dvoma nekompetentnými postavami, z ktorých ani jedna nemôže vážne ašpirovať na americký prezidentský úrad.
Korporátne médiá, úplne oddané službe liberálnej autoritárskej veci, urobili skvelú šou „overovania faktov“ Trumpových pochybných tvrdení, ktorých bolo veľa. Čitatelia a diváci však nepočuli nič o mnohých Harrisovej klamstvách a prekrúcaniach. Opakovane citovala popieranie teroristickej propagandy o agresii v Gaze. Ruská intervencia na Ukrajine bola, ako sme už tisíckrát počuli, „nevyprokovaná.“ Jej sľub: „Postavím sa proti Putinovi, ochránim našich spojencov a udržím nás v bezpečí,“ sa od Bidenovho nezmenil ani o slabiku a je, samozrejme, rovnako prázdny.
Ako konštatoval Andrew Cockburn, rešpektovaný washingtonský komentátor, v analytickom článku po debate: „Harrisová išla do studenej vojny.“ Dokonca sa odvolávala na Stalina, aby presadila svoj názor, aj keď nie je jasné, čo to vlastne mohlo byť.
Keď je Harrisová vyzvaná, aby niečo povedala, je pochopiteľné, prečo tí, ktorí ju uvrhli do boja, obmedzujú tento druh vystavenia na minimum: Harrisovej administratíva jednoducho zdedí úplne nedotknutý politický režim, ktorý národno-bezpečnostný štát – ak chcete, hlboký štát – zaviedol mnoho rokov pred Bidenovým pôsobením v Bielom dome.
Vzhľadom na to, že KamalaHarrisová má v novembri dobrú šancu zvíťaziť, musíme si položiť otázku, prečo je toľko amerických voličov spokojných s takýmto číslom – prečo teda podľahnú nadvláde núteného šťastia, ktoré predstavuje. Dlho som o tejto otázke premýšľal a urobím niekoľko krokov späť, aby som to uzavrel nasledovne.
Nikto v Amerike, od politických klik vo Washingtone až po bežnejších voličov, žijúcich na Veľkých pláňach, nie je pripravený na svet, aký máme dnes. Žiadny Američan nebol pripravený zažiť úpadok a konečný pád impéria, ktoré od svojho vzniku po víťazstvách v roku 1945 malo trvať viac-menej večne. A s týmto rozpadom sa rúca aj vedomie.
Americká psychika jednoducho nie je vybavená na to, aby čelila tejto realite 21. storočia. Kamala Harris ponúka únik, únik do smiechu, groteskný a vtipný smiech a kolektívne zdieľanú ilúziu, že ešte existuje nejaký čas, počas ktorého môže človek predstierať, že je šťastný.
L ´Antidiplomatico
Preklad: Dana Bystrická
